Po seriáli Vyznajte sa v počítačoch sme sa v redakcii dohodli, že reštartujeme aj krátky seriál o televízoroch. Tie sa síce za dva roky nezmenili až tak výrazne a celkovo je ich vývoj pomalší, ale predsa, v poslednom čase sa začínajú pomaly rozhýbavať pod vplyvom silných trendov (OLED, Ultra HD). Tie staršie smery zas dosahujú nové úrovne (bezdrôtová komunikácia, smart funkcie…). Snáď vám krátka séria článkov prinesie zaujímavé informácie a najmä pomoc pri rozhodovaní, možno aj pred tohtoročnými Vianocami. Začneme samozrejme základom televízorov, zobrazovacími technológiami vrátane 3D.
Pozrite si:
Vyznajte sa v TV – technológie (pred dvoma rokmi)
Vyznajte sa v TV – 3D (pred dvoma rokmi)
Ako fungujú 3D displeje v mobiloch?
VYZNAJTE SA V POČÍTAČOCH – displeje, monitory a zobrazovacie technológie (aktuálne)
Pomalý vývoj a tisíc variantov toho istého
Ako už bolo viackrát spomenuté, zobrazovacie technológie sa vyvíjajú pomerne pomaly, o televízoroch to platí dvojnásobne. Rýchly vývoj zobrazovačov smartfónov (najmä čo do rozlíšenia) je skôr svetlou výnimkou ako pravidlom. Ale je potešujúce, že z tohto dlho podceňovaného sveta prichádza pokrok aj do displejov počítačov a televízorov. Smartfóny majú výhodu v tom, že ich displeje sú malé (t. j. výroba je jednoduchšia, menej riziková a najmä vďaka vysokej hromadnosti lacnejšia) a navyše ide o výnosné odvetvie s vysokými maržami. S rastom uhlopriečky však výrobcovi vznikajú rôzne problémy a tiež klesá finančná motivácia. Preto pokrokové technológie najskôr vidíme v smartfónoch a až potom v televízoroch (hoci tie by mali z kvalitného obrazu čerpať medzi prvými), preto je taký problém vyrobiť panel novej generácie vo veľkej uhlopriečke a napokon, preto sú radikálne nové televízory tak extrémne drahé.
Pokiaľ ste pred rokom, dvomi, tromi kúpili LED televízor, súčasný stav na trhu vás asi veľmi nepoteší. Klasické LCD televízory s CCFL osvetľovacou trubicou sú zatláčané do nižšej triedy, LED-LCD technológia už ich takmer úplne nahradila. Táto však panuje takmer v celej šírke trhu. Výrobcovia ju dokážu vyladiť zaujímavým spôsobom, ale stále je to LED-LCD. Z vyššej triedy pomaly klesá aspoň technológia IPS. Plazma už má svoje roky spočítané, aj jej najväčší presadzovateľ Panasonic skončí výrobu PDP televízorov do troch rokov. Budúcnosť tkvie jednoznačne v OLED paneloch, ktoré sú skutočne novou generáciou na spôsob počítačových komponentov – prinášajú lepší výkon vo všetkých ohľadoch a dokonca pri nižšej spotrebe energie. Zatiaľ sú však veľmi drahé (sčasti určite aj kvôli výrobným nákladom, ale najmä kvôli snahe výrobcov zarobiť na ich exkluzivite, kým sa dá), cena OLED televízorov sa pohybuje v tisícoch až desaťtisícoch eur. Kým sa dostanú aspoň na znesiteľných 1 000 €, budú mať svoje opodstatnenie „postranné“ technológie – predovšetkým IPS a IGZO. Druhá menovaná možno svoju existenciu istý čas obháji aj po boku OLED. V každom prípade, to už sa bavíme o dosť vzdialenej budúcnosti, na trhu to zatiaľ vyzerá úplne inak. Než si rozoberieme jednotlivé technológie, patrí sa aspoň spomenúť najzaujímavejšiu alternatívu k televízoru – projektor. Vďaka obrovskému, ale väčšinou menej kvalitnému obrazu je v niektorých prípadoch lepšou voľbou.
LCD – lacná a nepresvedčivá
LCD TFT obrazovku môžeme považovať za určitý etalón, základný displej. Pozostáva z dvoch hlavných častí – samotného panela a zdroja svetla. Základnou časťou panela sú jednotlivé obrazové body, pixle, ktoré sa skladajú z menších subpixlov – obyčajne troch pre základné farby (RGB – červená, zelená a modrá), ktorých kombinovaním možno dosiahnuť všetky ostatné farby v množstve odtieňov. Niektorí výrobcovia používajú ešte štvrtý subpixel. Sony v displeji White Magic bielym bodom zvyšuje jas (ide však skôr o záležitosť mobilných zariadení), Sharp v množstve televízorov zasa technológiou Quattron pridáva žltý subpixel, ktorý sľubuje živšie farby. Pod pixlami sa nachádza vrstva tekutých kryštálov ovládaných tranzistormi, ktoré majú za úlohu celkom (maximálna intenzita danej farby), vôbec (subpixel zostane čierny) alebo v kompromisnej miere prepúšťať svetlo zo zdroja do obrazového bodu, subpixla. Kombináciou rôznej intenzity jednotlivých základných farieb môže pixel reprezentovať obrovské množstvo farebných odtieňov. Problém štandardných LCD displejov je hlavne v zdroji svetla, ktorým je fluorescenčná lampa (CCFL). Keďže je len jedna spoločná pre všetky pixle, musí svietiť neustále na rovnakej intenzite jasu, ktorú si nastaví používateľ. Pixle už potom majú pomerne obmedzenú možnosť manipulovať s jasom, čo v praxi znamená dosť žalostný kontrast (čierna je skôr šedou), nemožnosť pracovať s lokálnym jasom a často aj menej výrazné farby. Okrem toho LCD televízory spotrebujú o niekoľko desiatok percent energie viac ako LED-LCD. Technológia je však lacná a nejaký čas ešte bude dobrou voľbou v najlacnejších televízoroch. Zvlášť v prípadoch zriedkavého použitia (napr. chata) alebo pre nenáročných používateľov (seniori).
LED – mainstream, ktorý už je obohranou platňou
Hlavným prúdom už pomerne dlho je a zrejme ešte aj dosť dlho bude technológia LCD s LED podsvietením, obyčajne zjednodušene nazývaná LED. Z hľadiska zobrazovacej časti ide o panely zhodné s LCD, nahradenie lampy viacerými LED diódami má však viacero výhod. Na pohľad sú takéto televízory tenšie (niekedy je tenkosť až extrémna), spotrebujú menej energie (v najlepšom prípade sa úspora blíži k 50 %) a vykresľujú kvalitnejší obraz. O čo kvalitnejší, to záleží od počtu diód. Najrozšírenejšia Edge LED (okrajové podsvietenie) technika využíva diódy umiestnené po krajoch panela (v extrémnom prípade len na jednom) a svetlo rozvádza vodičmi viac či menej rovnomerne po celej ploche. V každom prípade jas a najmä kontrast prevyšujú schopnosti CCFL trubíc. Tzv. Full LED panely s množstvom LED diód po celej ploche displeja už dokážu pomerne dobre manipulovať s lokálnym jasom, čím vylepšujú kvalitu obrazu po všetkých stránkach.
LED-LCD displeje však nevyrába jediná firma, naopak. Každý väčší výrobca sa chváli niekoľkými vylepšeniami základného LED princípu. Nie je možné popísať všetky, ale rozsúdiť ich nie je až také ťažké – keďže každá „subtechnológia“ sa zameriava na zlepšenie určitého parametra obrazu, stačí porovnávať hodnoty jasu, kontrastu, spotreby, farebnej vernosti, frekvencie, odozvy a podobne. Týmito údajmi sa budeme bližšie zaoberať v budúcej časti seriálu.
OLED – budúcnosť, ktorej sa veľmi nechce na svet
Už dlhé roky sme vedeli, čo jedného dňa LCD a LED-LCD panely nahradí – sú to OLED, resp. AMOLED obrazovky. A práve kvôli tomu je niekedy až ubíjajúce sledovať, ako pomaly sa dostávajú do praxe. V predchádzajúcom a v tomto roku sa už konečne OLED displeje dostávajú do televízorov, hoci zatiaľ len tých šialene drahých. Ide o pomerne veľký krok vpred oproti LED-LCD technológii. Hlavný rozdiel je opäť v zdroji svetla, ktorým je v tomto prípade elektroluminescenčná organická vrstva, ktorá pri kontakte s elektrickým prúdom emituje pomerne veľké množstvo svetla. Ide teda o podstatne efektívnejšie „podsvietenie“ ako anorganické LED diódy, dosahuje pri citeľne nižšej spotrebe vo všetkých ohľadoch lepší obraz – vyšší jas i kontrast, vernejšie farby, reálnejšiu čiernu, rýchlejšiu odozvu, pokročilejšiu manipuláciu s lokálnym jasom, plné pozorovacie uhly. Z dôvodu nedostatkovosti výroby a veľmi drahých zariadení však pre nás OLED televízory ešte dosť dlho zostanú nesplneným snom.
IPS a PLS – dočasná alternatíva
Z technológie LCD, resp. LED-LCD vychádzajú aj IPS panely a ich PLS odnož vyrábaná Samsungom. Pôvodne vznikli ako riešenie najťažšieho problému LCD monitorov – slabých pozorovacích uhlov. IPS panely majú plných 178°, kým LED-LCD prinajlepšom 160-170°, ale často oveľa menej. Okrem toho býva zvykom aj lepšia farebná vernosť a zlepšenie ďalších parametrov. Naopak, typický IPS panel za LED-LCD zaostáva rýchlosťou odozvy a takmer vždy dosahuje mierne vyššiu spotrebu. Výrobcovia však tieto „choroby“ IPS liečia a tak ich postupne zrejme začneme považovať za plnohodnotných nástupcov LED, lepších vo všetkých ohľadoch, i keď nie radikálne. Samozrejme len do času, kým príde OLED.
IGZO – nenápadný hráč s obrovským potenciálom
Technológia vyvinutá spoločnosťou Sharp vylepšuje koncept LED displejov predovšetkým vo dvoch oblastiach. Vďaka menším tranzistorom umožňuje vyrábať panely s vyšším rozlíšením a čo je dôležitejšie, s radikálne nižšou spotrebou – údajne až o 80-90 %. V praxi to až také horúce nebude, no i tak je IGZO obrovským krokom vpred. A podobne ako OLED, radi by sme ho videli skoro v každom prístroji, ale zariadení je žalostne málo, navyše prevažujú prístroje menšie ako televízory.
Plazma – kráľovná na smrteľnej posteli
Princíp plazmových televízorov je odlišný ako u doteraz spomínaných panelov na báze LCD. Pixly, resp. subpixly sú tvorené malými „kalíškami“ naplnenými vzácnymi plynmi. Tieto sú elektrickým výbojom zahriate až do skupenstva plazmy, kedy emitujú elektróny a tie po dopade na okraj „kalíška“ vysielajú svetlo, ktoré sa krycím sklom dostáva až k divákovi. Keďže nie je prítomný žiadny dodatočný zdroj svetla, ale každý pixel si je zdrojom sám pre seba, dosahujú plazmové televízory prakticky dokonalý obraz – vysoký jas, neprekonateľný kontrast, skutočnú čiernu, verné farby, okamžitú odozva a výbornú manipuláciu s lokálnym jasom. Všetko má však svoju cenu – takýto televízor spotrebuje niekoľkonásobne viac energie ako LED panel, je hrubší, ťažší a zvyčajne aj drahší. Takisto je pre výrobcov niekedy problém dosiahnuť aspoň Full HD rozlíšenie. Kráľom plazmových televízorov bol dlhodobo Panasonic, aj ten už však čoskoro výrobu ukončí – jednoducho, OLED nahradí všetko.
3D – ťahák, z ktorého sa stal prepadák
Pred dvoma rokmi sme 3D zobrazovaniu venovali celý obšírny článok, teraz už na to nemáme dôvod. Kým vtedy bolo 3D považované za nového ťahúňa trhu a ospevované od rána do večera, dnes sú v tejto pozícii (a určite viac právom) Ultra HD a OLED televízory. Čas a zákazníci ukázali, že 3D v súčasnej forme nie je až taká úžasná vec, ako tvrdia výrobcovia. Dnes už sa o 3D hovorí len v rámci suchých poznámok v tlačových správach. Každý z trojice hlavných princípov „3D optického klamu“ má totiž zásadné nevýhody, ktoré, ako sa zdá, nad výhodami prevážili. Aktívne okuliare sú nepohodlné, nečakane sa vybijú a nie sú ani 100 %-ne zdravotne nezávadné. Pasívne okuliare tieto chyby eliminujú, ale svojím princípom dvakrát znižujú rozlíšenie a teda aj kvalitu obrazu. V 3D bez okuliarov zrejme tkvie budúcnosť, ale pri súčasnej úrovni techniky ide o nepoužiteľné riešenie. Napríklad aj Toshiba pred časom takýto televízor predstavila, ale potom ustúpila späť k pasívnemu 3D. Ku všetkým trom riešeniam treba ešte pripočítať stále nie ideálnu dostupnosť obsahu (3D Blu-ray sú pomerne drahé, televízne vysielanie mešká za vývojom hardvéru dlhé roku), nie až tak prevratný zážitok na pomerne malej uhlopriečke televízora (v porovnaní s kinom alebo projektorom) a je to jasné. Pokiaľ ste však iného názoru a 3D vás zaujíma, prečítajte si náš starší článok.
Dotykový displej? To snáď nie
Príchod Windows 8 natlačil dotykovú vrstvu aj na zariadenia, kde nemá čo hľadať (veľké notebooky, all in one počítače) a kde ho dokáže rozumne využiť iba veľmi mizivé percento používateľov. V televízoroch snáď takéto niečo nehrozí, no aj tak radšej (čisto preventívne) varujeme, ak by sa zas výrobcovia splašili a priniesli by módnu vlnu dotykových televízorov. Hranica použiteľnosti dotykového displeja sa nachádza niekde medzi 13-15 palcami, väčšie displeje už nie je možné obsluhovať dotykom bez porušenia minimálnej odporúčanej vzdialenosti. Takéto displeje súčasne zhoršujú kvalitu vášho zraku (krátkodobo môžu spôsobiť bolesť hlavy a očí) a takisto ich ťažko možno nazvať pohodlnými. Dotykový televízor je obhájiteľný nanajvýš vo firemnej sfére (šéf na ňom počas prezentácie občas niečo zvýrazní), prípadne v informačných systémoch, napríklad v múzeu. Ale prezentovať takýto televízor pre domácnosť, a ešte ako výbornú vec pre deti, to teda nie. Áno, deti sa sa budú baviť, ale keď budú musieť kvôli chvíľkovej zábave začať nosiť okuliare, asi sa vám veľmi nepoďakujú. Ale snáď tento odsek zostane iba planým poplachom a vývoj sa do tejto slepej uličky nedostane.
Rozhodovanie medzi zobrazovacími technológiami televízorov v podstate za nás vyriešili výrobcovia. LCD panely sú vhodné do lacných televízorov na občasné použitie, náročnejší si zvolia IPS telku (prípadne plazmu, ak jej odpustia známe nevýhody) a kým OLED a IGZO stále budú rozprávkové, ale raritné a drahé modely, všetkých nás pokryje LED-LCD segment. Keďže však v ňom existujú obrovské rozdiely, pozrieme sa na jednotlivé hardvérové parametre televízorov detailnejšie už o týždeň.
Foto: Archív, Digital Trends, LG, Panasonic, Philips, Rambus, Samsung, Sharp, TECHBOX, Wikipédia