Výročie Černobylu je varovaním. Je správne atómové elektrárne "pochovávať"?

Práve pred 36. rokmi, 26. apríla 1986 došlo v jadrovej elektrárni v ukrajinskom Černobyle k tragickej udalosti, ktorá sa stala nočnou morou pre Európu, aj celý svet. Pri najväčšej havárii jadrovej elektrárne vybuchol po prehriatí reaktor 4. bloku a rádioaktívny spad zamoril tisíce kilometrov štvorcových územia, hlavne na Ukrajine, v Bielorusku a v Rusku.

Táto udalosť výrazne ovplyvnila a predražila opatrenia v oblasti bezpečnosti jadrových elektrární a značne pokazila dobré meno tomuto zdroju elektrickej energie. O štvrť storočia neskôr, keď sme dúfali, že podobný scenár sa už nebude opakovať, prišla po zemetrasení a extrémnych vlnách cunami 11. marca 2011 havária v japonskej jadrovej elektrárni vo Fukušime. Následkom prírodnej katastrofy vypadli rozvodné siete, aj záložné zdroje elektriny a v dôsledku nefunkčného chladenia došlo k výbuchu vodíka a čiastočnému zrúteniu budov reaktorov vo Fukušime 1. Problémy nastali na všetkých šiestich blokoch reaktorov.

V postihnutých oblastiach Ukrajiny, Bieloruska a Ruska bolo po udalosti v Černobyle zamorených až 150 000 km² územia, na ktorom žilo v tom čase takmer sedem miliónov obyvateľov. Z 30-kilometrovej zóny okolo elektrárne bolo evakuovaných 130 000 obyvateľov, vrátane asi 50 000 ľudí z mesta Pripjať, ktoré sa úplne vyľudnilo. To, že niektoré cestovné kancelárie pred rusko-ukrajinským konfliktom poriadali do okolia Černobylu „adrenalínové“ turistické zájazdy, neznamená, že tamojšie okolie je už bezpečné. Opak je pravdou.

Rádioaktivita niektorých rádioizotopov sa síce za roky od havárie výrazne znížila, pôda, rastliny a tým pádom aj živočíchy sú však stále kontaminované. Hovorí sa, že ruskí vojaci, ktorí pred niekoľkými týždňami okupovali elektráreň v Černobyle a zakopávali sa na svojich pozíciách, dostali „slušnú“ dávku ožiarenia.

Černobyľ a Fukušima sú mementom, že jadrová energetika je dobrý sluha, ale zlý pán. V dôsledku týchto havárií mnohé krajiny obmedzili jadrovú energetiku, či dokonca uvažujú o úplnom odstavení jadrových elektrární. K tvrdým odporcom jadra patrí Rakúsko a po havárii vo Fukušime sa atómky rozhodlo postupne odstaviť aj Nemecko. Japonsko, ktoré svoje atómové elektrárne po Fukušime vyplo, má trochu realistickejší pohľad a po opadnutí emócií ich postupne opäť spúšťa, vďaka poznaniu, že uhoľné elektrárne nie sú tou pravou alternatívou.

Elektrárne spaľujúce uhlie sú v priemere pre životné prostredie podstatne väčšou záťažou, ako jadrové zdroje a netýka sa to len emisií skleníkových plynov.

Dnešné jadrové elektrárne majú neporovnateľne vyššie bezpečnostné štandardy, ako tá černobyľská a poučili sme sa aj z havárie vo Fukušime, ktorej následky, v podobe „likvidácie“ rádioaktívnej vody rieši Japonsko dodnes (má sa postupne vypúšťať do oceánu, takže suroviny na suši z tamojšieho okolia nebudú úplne vhodné).

Našťastie, niektoré krajiny, vrátane Francúzska, Česka, Maďarska, aj Slovenska majú k jadrovej energetike pozitívnejší prístup a presadili v rámci EU jej zaradenie medzi udržateľné zdroje, ktoré neprispievajú ku klimatickej zmene. Status „dobrého“ paliva získal aj zemný plyn, čo je trochu kontroverznejšie rozhodnutie, ale to je už iný príbeh.

Energetická kríza, ktorú zažívame v posledných mesiacoch (a vojna na Ukrajine, spojená s raketovým zdražovaním fosílnych palív, ju len zhoršuje), ukazuje, že „zelený údel“ nebude celkom schodná cestička pre nasledujúce roky. Podiel solárnej, veternej a v menšej miere aj vodnej a geotermálnej energie a energie z biomasy, teda obnoviteľných zdrojov, na celkovom energetickom mixe pomaly rastie, ale na pokrytie spotreby to nestačí.

V tejto situácii budú jadrové elektrárne stále dôležitým a významným stabilným zdrojom na výrobu elektrickej energie, prípadne aj tepla na vykurovanie. Zlou správou je, že v dôsledku sprísnených regulačných a bezpečnostných opatrení sa doba ich výstavby predlžuje, čo zvyšuje investičné náklady a odďaľuje návratnosť.

Tou dobrou správou je zas skutočnosť, že do praxe sa postupne dostávajú nové technológie jadrových reaktorov a mikroreaktorov, ktoré prinesú mnohé výhody.

Budúce atómové elektrárne s reaktormi novej generácie budú lacnejšie, bezpečnejšie a budú produkovať menej rádioaktívneho odpadu, či dokonca dokážu odpad zo starších elektrární využívať ako svoje palivo.

No a jedného pekného dňa, ktorý príde, žiaľ, pravdepodobne až o niekoľko desaťročí, keď dokážeme široko komerčne rozvinúť elektrárne na báze riadenej jadrovej fúzie, bude zažehnaný nielen problém emisií, ale aj rádioaktívnych odpadov a bezpečnosti. Atómové elektrárne sa potom môžu stať jedným z pilierov legendárneho raja na Zemi.