Pozrite si
Daimler Truck a Volvo Group (samostatný subjekt spoločnosti Volvo Cars) spája spoločná vízia ekologických riešení pre nákladnú dopravu. Obe firmy považujú úspešnú komercializáciu palivových článkov za kľúčovú oblasť na dosiahnutie uhlíkovo neutrálnej dopravy.
Za týmto účelom zakladajú spoločný podnik 50/50 na vývoj a sériovú výrobu palivových článkov pre využitie v ťažkých úžitkových vozidlách a iných (zrejme stavebných) strojoch.
Ich „vodíkový optimizmus“ nezdieľa Volkswagen, ktorý považuje vodíkové autá za nevýhodné oproti batériovým elektromobilom, ale aj VW pripúšťa, že v nákladnej cestnej, leteckej a lodnej doprave môže nájsť vodík uplatnenie.
Obidve automobilky podporujú víziu Green Deal v oblasti udržateľnej dopravy a uhlíkovo neutrálnej Európy do roku 2050 a podpísali predbežnú nezáväznú dohodu o založení nového spoločného podniku. Daimler skonsoliduje svoje súčasné aktivity v oblasti palivových článkov v spoločnom podniku a Volvo Group získa 50% v spoločnom podniku za približne 600 miliónov EUR.
Po dosiahnutí konečnej dohody, čo by sa malo uskutočniť do konca roku 2020, budú Daimler a Volvo spoločne pracovať na vývoji a výrobe veľkokapacitných palivových článkov na vodík pre aplikácie v ťažkých úžitkových vozidlách. Zámerom je, aby sa v druhej polovici tejto dekády rozbehla výroba vodíkových nákladných áut.
Daimler kvôli vzniku spoločného podniku spája všetky činnosti týkajúce sa palivových článkov v rámci celej skupiny v novej divízii palivových článkov Daimler Truck.
V rámci tejto reorganizácie sa jej súčasťou stane aj spoločnosť Mercedes-Benz Fuel Cell GmbH, ktorá má dlhoročné skúsenosti s vývojom systémov palivových článkov a skladovania vodíka pre rôzne aplikácie vozidiel.
Spoločný podnik bude operovať v nemeckom meste Nabern, kde v súčasnosti sídli ústredie Mercedes-Benz Fuel Cell GmbH a výrobné závody by sa mali otvoriť v Nemecku a v Kanade.
Náš komentár
Vodík má niektoré výhody – rýchle tankovanie, veľká zásoba energie pri nízkej hmotnosti oproti batériám, môže slúžiť ako úložisko energie pri solárnych, veterných, aj jadrových elektrárňach. To je takzvaný „zelený“ vodík. Zároveň má však aj celý rad nevýhod, ktoré rastú pri použití energie z tepelných elektrární na elektrolýzu pri jeho výrobe, čím „zelený odtieň“ takéhoto paliva výrazne bledne.
Druhou možnosťou je takzvaný „modrý“ vodík. Očakáva sa, že „modrý“ vodík sa bude vyrábať zo zemného plynu, pri využití technológie zachytávania uhlíka a vytvorí sa tak uhlíkovo neutrálne palivo. Táto, realite značne vzdialená úvaha počíta s ukladaním uvoľneného oxidu uhličitého do podzemia.
Lenže aj keby sa na tento, mimochodom tiež energeticky náročný, výrobný proces využívala len energia z obnoviteľných zdrojov, stále pôjde o palivo s pomerne silnou uhlíkovou stopou. Napriek tomu, že pri spaľovaní vodíka vzniká len vodná para. Zemný plyn treba totiž vyťažiť a prepraviť, kým sa z neho vyrobí vodík a ten je potom takisto potrebné stlačiť a dopraviť na čerpacie stanice. Pri ťažkých strojoch si však s batériami nepomôžeme a súvisiace uhlíkové emisie aspoň nie sú lokálne – teda nezhoršujú ovzdušie v husto obývaných oblastiach.
Zdroj