Toto je 10 najškaredších digitálnych fotoaparátov z 90. rokov

Niekedy sa aj pero majstra dizajnéra utne a nakreslí podivuhodný tvar, ktorý sa stane za pár rokov terčom posmechu. Nedávno sme vám pripomenuli 10 najškaredších áut, ktoré radšej mali ostať len na papieri, koncom minulého roka to boli uletené telefóny, či dávnejšie 10 najškaredších mobilov v histórii.

Pestrú históriu dizajnu majú aj fotoaparáty. V našom prípade sú to, samozrejme, digitálne modely. Prešli si síce kratším vývojom ako klasické, ale ich počiatky boli naozaj divoké, tak ako sa patrí na 90. roky. Kto nezažil, teraz neuverí!

90. roky boli skvelé, aspoň z nášho pohľadu. Kto vtedy nevyrobil aspoň jeden model digitálneho fotoaparátu, akoby ani nebol. Rovnako museli uvažovať aj chlapci a dievčatá z Nintenda. V roku 1998 začala predávať spoločnosť príslušenstvo k svojej vreckovej hernej konzole.

Išlo o 2-bitový fotoaparát Game Boy s rozlíšením 0,001434 Mpx s cenou 90 dolárov. Slúžil na zábavné interaktívne činnosti s nasnímanými fotografiami. S privretými očami ho môžeme považovať za akéhosi praotca súčasných funkcií v smartfónoch.

Polaroid PDC-2000 vyzeral ako hračka z komiksu, no bol určený hlavne profesionálom. Mal odolné telo z horčíkovej zliatiny, vymeniteľné šošovky a mechanizmus automatického zaostrovania na báze sonaru, čo vysvetľuje mriežku na prednej strane, ktorá akoby z oka vypadla sprchovej hlavici.

Polaroid mal 1 Mpx snímač, dokázal zachytiť snímky s rozlíšením 800 x 600 px, no od konkurencie sa líšil „obrovskou“ pamäťou. Tá mohla mať kapacitu 40 až 60 MB, zatiaľ čo väčšina digitálnych fotoaparátov mala len 1 až 2 MB. V tej dobe boli pamäte veľmi drahé, takže za Polaroid PDC-2000 ste v tej dobe zaplatili 3 695 až 4 995 dolárov.

Digitálne foťáky neboli vo svojich začiatkoch automaticky vybavené LCD displejom. Kreatívcov tiež brzdila malá kapacita pamäte a veľmi obmedzené možnosti prenášania snímok. V tej dobe sa o cloude ani nechyrovalo a slovo zdieľať nemalo dnešný význam. Nikon Coolpix 100 mal nezameniteľný vzhľad, ktorý výrobca už nikdy nepoužil. Niet sa čomu diviť. Išlo v podstate o PCMCIA kartu s nasadeným objektívom a snímačom. Batéria, do ktorej sa zmestili štyri AA články, sa zacvakla na fotoaparát keď ste išli fotografovať.

Takéto riešenie umožňovalo zasunúť kartu/fotoaparát priamo do notebookov vybavených slotom pre PCMCIA karty. Bolo to šikovné riešenie, no fotoaparát za 500 dolárov ponúkal len 0,3 Mpx snímač, ktorý zachytával obrázky s veľkosťou 512 x 480 px.

Logitech si zvyčajne neevokujeme ako výrobcu fotoaparátov. V roku 1991 priniesol na trh svoj prvý digitálny fotoaparát Fotoman FM-1. Predával sa za 995 dolárov, čo je neuveriteľne veľa vzhľadom na to, čo ponúkal. Snímač mal rozlíšenie 0,15 Mpx, ktorý zachytil snímky 376 x 240 px v odtieňoch sivej. Rozmýšľate, akú veľkú mal fotoaparát internú pamäť? Mohli ste si vybrať v kapacitách do 1 Mpx. Perlička na záver: Ak ste nezálohovali fotky pred vybitím batérie, navždy ste o ne prišili.

Aj Apple s radosťou prispel svojim kúskom do nášho zoznamu. V 90. rokoch sa Apple spojil s Kodakom a vytvoril QuickTake 100, cenovo dostupný fotoaparát, ktorý ste si v tej dobe mohli kúpiť za 749 dolárov.

Nízkej cene však zodpovedala výstupná kvalita. Apple QuickTake 100 mal 0,31 Mpx snímač, ktorý produkoval snímky s rozlíšením 640 x 480 px. Interná pamäť mala 1 MB, zmestilo sa na ňu len osem 24-bitových farebných obrázkov. Výroba bola ukončená v roku 1997, keď sa Steve Jobs vrátil do firmy.

RDC-1 bol prvý digitálny fotoaparát od Ricohu. Predávať sa začal v roku 1995 za 1 700 dolárov. Veľkou vychytávkou bolo, žo okrem fotografií dokázal natočiť aj krátke videá. Mal 0,41 Mpx snímač a disponoval modulárnym dizajnom, ktorý umožňoval rozšíriť výbavu fotoaparátu napríklad o druhú batériu, či otočný LCD displej.

Je to Walkman, alebo Minidisc? Ani jedno, ani druhé, ide o fotoaparát. Prečo ho Sony vypustil do sveta v takomto nepraktickom hranatom tvare nikto netuší. Sony Digital Mavica MVC-FD5 debutoval v roku 1997 za 699 dolárov. Je dokonalým príkladom funkcie sledujúcej formu, pretože namiesto fotoaparátu využívajúceho proprietárne pamäťové karty používal 3,5″ diskety (ktoré Sony vynašlo už v roku 1981. To bolo v tom čase lacné a rozšírené médium. S 0,38 Mpx snímačom ste na každú 1,4 MB disketu zmestili zhruba 40 fotografií. Vďaka tomuto riešeniu bol prenos nasnímaných obrázkov do počítača veľmi jednoduchý.

Ani Canon PowerShot 350 sa neinšpiroval overeným dizajnom fotoaparátov a vsadil na nepraktické hrany. Za 700 dolárov vynechal diskety a uložil obrázky s rozlíšením 0,35 Mpx na pamäťové karty Compact Flash. Prečo teda ten hranatý dizajn, keď sa do fotoaparátu nemusela zmestiť disketová mechanika?

Canon PowerShot 350 predstavil novú funkciu, ktorá je teraz takmer štandardnou súčasťou digitálnych fotoaparátov: LCD displej na zadnej strane, ktorý možno nakloniť, aby sa zlepšila viditeľnosť a fotoaparát stal flexibilnejším.

Fotoaparát mal 1,7 kg a bol mixom Nikonu N90s na film s pripojeným digitálnym zadným dielom Kodak. Dokázal snímať záber v rozlíšení 1,3 Mpx s rozlíšením 1 280 x 1 024 px, čo bolo na tú dobu viac ako slušné. Nečudo, na jeho vývoji sa nepriamo podieľala novinárska asociácia AP, aby výsledok čo najviac vyhovoval novinárom a reportérom. Oproti predchádzajúcemu modelu Nikon DCS200 pribudol slot PCMCIA Type III, ako i funkcia nahrávania zvuku, ktorá slúžila na komentovanie fotografií. Fotoaparát nemal žiaden displej a „preslávil“ sa veľkou poruchovosťou. Cena? 15 000 dolárov.

V roku 1995 prišla na trh Minolta RD-175. Išlo o výsledok spolupráce Minolty s Agfou, ktorá priniesla robustný fotoaparát s tromi 0,38 Mpx snímačmi. Svetlo prichádzajúce cez šošovku sa v tomto modeli rozdelilo do troch lúčov, ktoré vysielali červenú a modrú farbu do jedného snímača a zelenú do ďalších dvoch snímačov. Takto sa výrazne zlepšil výkon fotoaparátu pri slabom osvetlení. Kvalite zodpovedala aj cena, ktorá bola určená na 9 995 dolárov.

Musíte uznať, že 90. roky boli naozaj bujaré. Kam sa na to hrabú dnešné nevýslovne nudné, tuctové a takmer nerozlíšiteľné smartfóny, ktoré na 99 % nahradili fotoaparáty?