Sú bioplasty spásou, alebo škodia životnému prostrediu viac ako tie klasické?

Je známe, že plastové vlákna a rôzne mikro- a nanoplasty majú škodlivý vplyv na organizmy, pričom sa nachádzajú prakticky v celej biosfére, vrátane pitnej vody a orgánov rastlín, zvierat aj ľudí. Lenže žijeme v „dobe plastovej“ a bez plastov si už život nedokážeme predstaviť. Ročne sa vyrobí okolo 550 miliónov ton plastov, z toho asi 6 miliónov ton bioplastov.

V odpade pritom každoročne skončí viac ako 400 miliónov ton plastov a 60 miliónov ton z nich uniká do životného prostredia. V Európe sa dostáva ročne do pôdy odhadom až 430 000 ton mikroplastov. Bolo by pre prírodu lepšie, keby medzi nimi prevažovali bioplasty? Hľadáme východiská, ale, ako sa hovorí, cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami.

Biologicky rozložiteľné plasty majú byť voči tým klasickým, vyrábaným z petrochemických produktov, pre životné prostredie prívetivejšou alternatívou. Bioplasty sa vyrábajú napríklad extrakciou cukru z rastlín, ako je kukurica a cukrová trstina, a jeho premenou na polymliečne kyseliny (PLA). Alternatívne môžu byť vyrobené z polyhydroxyalkanoátov (PHA) z mikroorganizmov, ktoré sa polymerizujú na bioplast.

Nové výskumy však ukazujú, že plasty na biologickej báze – vyrobené z kukurice, cukrovej repy, cukrovej trstiny, celulózy a iných organických látok môžu byť rovnako a možno ešte viac toxické ako plasty na báze ropy.

Správa mimovládnej organizácie Beyond Plastics napríklad tvrdí, že „biologicky odbúrateľné“ a „kompostovateľné“ plasty môžu poškodiť ekosystémy, farmy, využívajúce kompost kontaminovaný bioplastmi, a tým aj ľudí.

K podobným zisteniam dospel aj tím britských vedcov z University of Plymouth a University of Bath, realizovanej ako súčasť projektu BIO-PLASTIC-RISK. Tím vedený profesorom Richardom Thompsonom, sa rozhodol otestovať vplyv textilných bioplastov a klasických plastov na dážďovkách. Výsledky svojho bádania zverejnili vo vedeckom časopise Environmental Science and Technology. Vedci pri skúmaní dážďoviek zistili, že vlákna z bioplastov majú potenciál vyvolať väčšie ekotoxikologické účinky ako tradičné plasty.

Vedci najprv kontaminovali pôdu v nádobách mikrovláknami bioplastov viskózy a lyocellu (čo je druh viskózových vlákien vyrobených „zvlákňováním z rozpúšťadla“ vyrábaných z celulózy) a mikrovláknami najbežnejšieho klasického plastu používaného v textilnom priemysle, teda polyesteru. Do nádob potom nasadili dážďovky hnojné (Eisenia fetida) a sledovali, ako sa im darí. V prvom pokuse testovali, čo dážďovky vydržia. Polyester znášali dážďovky aj v koncentráciách 4000 miligramov na liter, pričom ich po 72 hodinách neuhynula viac ako tretina. Ale dážďovky vystavené vláknam na biologickej báze zaznamenali oveľa vyššiu úmrtnosť až 60 % v prípade lyocellu a 80 % v prípade viskózy už pri koncentrácii 200 mg/l. Bioplastové vlákna im zjavne nerobili dobre.

Potom vedci nasadili dážďovky do pôdy s koncentráciou vlákien 100 mg/l, čo je koncentrácia v pôde celkom bežná. Dážďovky v pôde s viskózou sa rozmnožovali výrazne menej ako dážďovky v pôde s polyesterom a v pôde znečistenej lyocellom zase rástli menej.

Dr. Winnie Courtene-Jones, hlavná autorka novej štúdie a lektorka znečistenia morí na Bangorskej univerzite, uviedla: „V roku 2022 sa na celom svete vyrobilo viac ako 320 000 ton biologických a biologicky odbúrateľných vlákien a výskum ukazuje, že značné množstvo z nich skončí v životnom prostredí. Chýbajú však dôkazy o ich ekologických vplyvoch. Naša štúdia ukázala, že vlákna na biologickej báze majú celý rad nepriaznivých účinkov na dážďovky – živočíchy, ktoré sú rozhodujúce pre fungovanie životného prostredia. Zdôrazňuje dôležitosť zhromažďovania ďalších dôkazov predtým, ako budú alternatívy ku konvenčným plastom sprístupnené ešte širšie.“

Prof. Richard Thompson k tomu dodáva: „Je jasné, že pokiaľ chceme riešiť znečistenie životného prostredia plastmi, bude okrem recyklácie plastových odpadov a opakovaného používania výrobkov z plastov nutné tiež znížiť výrobu plastov a obmedziť ich používanie. Preto rastie záujem o alternatívne materiály, ktoré by ich mohli nahradiť. Ako však dokazuje naša štúdia, je veľmi dôležité, aby sme tieto náhrady testovali skôr, ako ich začneme používať v masovom meradle.“