Pozrite si
Existencia Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS), ktorej prvý segment (ruský modul Zarja) bol vynesený v roku 1998, sa nezadržateľne blíži do svojho finále. Po niekoľkých odkladoch je jej vyradenie z prevádzky naplánované na rok 2030. Spoločný projekt americkej, ruskej, kanadskej, európskej a japonskej kozmickej agentúry nebude nahradený ďalšou obrovskou medzinárodnou stanicou. Namiesto toho by mala vzniknúť celá flotila menších súkromných staníc, na ktorých si bude NASA a ďalšie vesmírne agentúry prenajímať čas a priestor pre svoje účely.
Vlastnú orbitálnu stanicu ROSS plánuje vybudovať aj Rusko. Štart prvej etapy budovania stanice ROSS je plánovaný na roky 2025–2026, najneskôr do roku 2030. Dokončenie druhej etapy má prebehnúť v rokoch 2030–2035.
Obsah pokračuje pod reklamou
Ešte predtým sa však dočkáme súkromnej orbitálnej stanice a je dosť možné, že dokonca viacerých. Starlab je jedným z finišujúcich projektov. Vyvíja ju Starlab Space, čo je partnerstvo medzi Voyager Space a Airbusom, s technickou pomocou ESA, ku ktorému sa vlani pridala aj firma Northrop Grumman. Tá dovtedy pracovala na vlastnej stanici, ktorú mala, takisto ako Starlab, využívať aj NASA.
Partneri plánujú vyvinúť kompletný „ekosystém“ podobný tomu, ktorý dnes používa NASA. Má zaistiť všetku infraštruktúru potrebnú na podporu takejto orbitálnej stanice, vrátane kozmických lodí, ktoré budú prepravovať náklad a posádku na vesmírnu stanicu a späť na Zem. Slúžiť bude pre vládne aj komerčné účely.
Budúcnosť stanice Starlab dostáva opäť jasnejšie kontúry, keď Voyager Space a Airbus aktuálne oznámili, že si na vynesenie orbitálnej stanice vybrali raketu Starship od SpaceX.
Najsilnejšia raketa histórie má za sebou síce len dva suborbitálne testovacie lety, ktoré oba skončili „epickým“ ohnivým divadlom, ale ďalší pokus chce SpaceX uskutočniť už vo februári.
Vesmírna spoločnosť sa z každého testu poučila a prijala technické opatrenia na zamedzenie predošlým problémom. Pamätníci si určite spomínajú na úskalia, ktorými prechádzal vo svojich počiatkoch aj nosič Falcon 9. Neúspechy sprevádzali prvé pristátia jeho boosterov na morských plošinách a dnes je to jednoznačne najúspešnejší raketový nosič v dejinách.
Výber vesmírneho tandemu Super Heavy / Starship znamená, že pri nosnosti až 150 ton môže vyniesť Starlab na nízku obežnú dráhu Zeme (LEO) kompletne vcelku pri jedinom štarte. Pre ISS, postupne budovanú na orbite, bolo potrebné množstvo letov amerických raketoplánov a ruských Sojuzov.
Ak všetko pôjde podľa plánov SpaceX, už tretí testovací let Starship by mohol dosiahnuť obežnú dráhu. Pokiaľ sa nová technológia kyslíkovo-metánovej rakety Super Heavy a kozmickej lode Starship osvedčí, bude, povedané slovami klasika, na poli komerčnej kozmonautiky situácia mimoriadne prehľadná – zarovnaná parným valcom. Plne opakovane použiteľný (1. aj 2. stupeň) kozmický nosič s takouto nosnosťou dá konkurencii veľa dôvodov na zamyslenie.
Už s Falconom 9 je SpaceX na čele peletónu kozmických, presnejšie povedané kozmonautických, hegemónov, keď v roku 2023 uskutočnila najviac orbitálnych štartov zo všetkých firiem, aj štátov na svete. Bolo ich 96, z toho 91 krát štartoval Falcon 9 a 5 krát Falcon Heavy. V tom nie sú zarátané dva neúspešné testy Starship. V roku 2022 mala SpaceX na konte „len“ 61 štartov a skončila tesne na 2. priečke za Čínou. To sa už zrejme nebude nikdy opakovať, pretože v roku 2024 plánuje SpaceX realizovať až 148 orbitálnych štartov, teda takmer 3 štarty týždenne.
Úspech najväčšej súkromnej vesmírnej spoločnosti je bezprecedentný a s najväčšou pravdepodobnosťou prispeje významným spôsobom ku kozmickej budúcnosti ľudstva – vďaka pilotovanej kozmonautike, aj vďaka doprave satelitov, medziplanetárnych sond a iných nákladov do vesmíru.
Zdroj