Prvý parný vlak prešiel územím Slovenska presne 20. augusta 1848. Železničná trať vychádzala z Marcheggu na krajinskej hranici medzi Rakúskom a Uhorskom. Bol na nej celý rad náročných stavebných diel, napríklad Lamačský prielom, Červený most, tunel pri Bratislave či veľký most cez Moravu.
Prvá európska železničná magistrála, Severná železnica cisára Ferdinanda, sa začala stavať v roku 1837 a spájala Viedeň cez Břeclav a Přerov s Krakovom. Projekty na výstavbu železníc boli motivované obchodom, už vtedy sa uvažovalo, že trať povedie až k Čiernemu moru.
Spojku medzi Gänserndorfom na hlavnej trase Severnej železnice cisára Ferdinanda a Marcheggom postavila spoločnosť Severnej železnice cisára Ferdinanda. Tá po otvorení trate Marchegg – Bratislava zabezpečovala aj prevádzku tejto železnice.
Narastajúce dlhy spôsobili, že trate Uhorskej centrálnej železnice boli v roku 1850 zoštátnené a pripojené ako Juhovýchodná štátna železnica do siete rakúskych štátnych železníc. V tom istom roku sa ukončila výstavba železnice medzi Bratislavou, Štúrovom a Vácom.
Rastúci štátny deficit dosiahol v roku 1854 výšku 315 milónov zlotých. K 31. 12. 1854 boli všetky rakúske štátne železnice odpredané francúzskemu konzorciu, vedenému finančnými podnikateľmi, bratmi Péreirovcami. Tak vznikla na začiatku roka 1855 súkromná spoločnosť rakúskej štátnej železnice (StEG), ktorá potom dominovala na juhozápadnom Slovensku až do roku 1891.
Viete, že…
vlaky boli v tomto období brzdené iba ručne. Najvyššia dovolená rýchlosť 38 km/h bola v roku 1851 zvýšená na 53,06 km/h a v roku 1862 až na 75,8 km/h. Vlaky zvyčajne túto rýchlosť ani nedosiahli.
Práca rušňovodiča bola síce uznávaná a obdivovaná, ale málo platená a pomerne nebezpečná, nečudo, veď pracovali často viac ako 14 hodín. Aj z tohto dôvodu vznikol pri Severnej železnici cisára Ferdinanda penzijný fond.
Parné rušne boli zo zahraničnej produkcie. Spočiatku mali pomerne jednoduchú konštrukciu, rušňovodič dokonca nemal ani kabínu. Počas 60. rokov 19. storočia sa na parných rušňoch začali objavovať uzatvorené kabíny pre rušňovodičov. Veľkou modernizáciou bolo uplatnenie injektorových napájačov, ktoré nahradili dovtedy používané, no nepraktické piestové napájacie čerpadlá.
Osobné vozne boli charakteristické malými rozmermi boxov, nastupovalo sa do nich priamo zvonku, vozne nemali priebežnú chodbu, sprievodcovia kontrolovali cestujúcich z úzkej lávky vedenej na vonkajšej strane vozňa. Ako to bolo v zime? Vozne sa vykurovali ohrievacími fľašami, osvetľovali ich sviečky, alebo obyčajné olejové lampy.
Podľa ponúkaného komfortu sa delili do 4 vozňových tried. Nákladné vozne neboli špecializované, okrem otvorených a krytých vozňov sa používali špeciálne vozne výlučne pre rožný statok (otvorené) a pre kone a ošípané, tie boli kryté. V konštrukcii vozňov dominovalo drevo. Prvé vozne pre slovenské železnice sa dovážali zo Švajčiarska, Rakúska a Nemecka.
Ako vidieť, začiatky nie sú zrejme nikde ľahké. Možno si na tento článok spomeniete, keď budete hundrať, že sa aplikácia na zakúpenie lístkov načitáva pomaly, alebo vám počas jazdy často vypadáva Wi-Fi.
Ďalšie zaujímavé články nájdete v našej rubrike HISTORICKÝ DEŇ, kde vám prinášame rôzne prelomové udalosti, zariadenia a stroje z technologického sveta.