OpenSignal odhaľuje reálne kvality a rýchlosti mobilných sietí

Asi to poznáte – kúpili ste si smartfón s podporou 4G a prenosové rýchlosti sú pre vás sklamaním. Odložme polemiku o tom, že LTE nie je ešte tak celkom 4G, že by sa malo takto označovať až LTE Advanced. V každom prípade aj LTE disponuje slušným prenosovým maximom. Pri šírke kanála 20 MHz je to 150 Mbit/s a pri 10 MHz kanáli (ten sa u nás používa napríklad v pásme 1 800 MHz) ešte stále slušných 75 Mbit/s.

Za oponou marketingu

V praxi však na tieto rýchlosti radšej rýchlo zabudnite. V spojitosti s reálnou prevádzkou sú maximálne čísla čistou marketingovou hmlou, ktorou vás mobilní operátori lákajú do svojich osídiel. Prečo je to tak?

To, že sú skutočné prenosové rýchlosti oproti deklarovanému maximu mobilnej siete bežne tretinové a nižšie, má mnoho dôvodov. Jedným z nich je zdieľaná kapacita siete, presnejšie povedané zdieľaná kapacita každého sektoru bunky.

Čím viac komunikujúcich mobilov sa nachádza v danej lokalite, tým viac „rozriedia“ konektivitu, ktorá je tam k dispozícii. Môžeme si to predstaviť ako počítačovú sieť vo firme, kde je na router alebo server pripojená dátová linka s prenosovou kapacitou napríklad 100 Mbit/s.

Ak bude k internetu pripojený len jeden počítač, môže sťahovať dáta touto maximálnou rýchlosťou. Ak ale bude sťahovať súbory v rovnakom čase 20 počítačov, každému sa ujde v priemere len 5 Mbit/s.

Ďalším dôvodom je závislosť prenosovej rýchlosti od kvality signálu mobilnej siete. Tá klesá so vzdialenosťou od základňovej stanice, ale aj vplyvom počasia, prekážok a materiálov, z ktorých sú postavené budovy.

Aj niektoré moderné okná majú sklá s vrstvou tlmiacou vysoké frekvencie. V interiéroch všeobecne sila a kvalita signálu klesá, niekedy veľmi výrazne.

Z oboch dôvodov operátori v priestoroch s veľkou koncentráciou osôb vytvárajú miniatúrne mikro- a nano-bunky pomocou základňových staníc s nízkym výkonom (siete 5G budú dokonca posiate piko-bunkami).

Tie sú často umiestnené aj vo vnútri budov, takže v nákupnom stredisku môžete mať perfektný signál aj v podzemnej garáži, ale doma v pivnici si možno nezavoláte.

Ak mobilní operátori dokážu takto posilniť sieť v obchodných centrách a na výstaviskách, prečo to neurobia všade? Dôvodom sú peniaze.

Stručne a jasne mi to v roku 2003 vysvetlil jeden vysokopostavený pracovník terajšieho Telekomu, bolo to v čase zavádzania technológie ADSL.

Na otázku, kedy pokryjú aj vzdialené dedinky a lazy, kde boli ľudia odkázaní na dial-up, odpovedal: „Nikdy. Kto by to zaplatil?“ Čas túto pravdu (zatiaľ) potvrdzuje. Mobilní operátori síce nemusia ťahať kábel ku každému užívateľovi, ale riadia sa rovnakou ekonomickou logikou.

Pokrývanie riedko osídlených území je problematické a stratové, mestá s veľkou hustotou obyvateľstva či turistické centrá sú naopak atraktívne.

Z marketingových dôvodov znie oveľa lepšie dosiahnuté percento pokrytia populácie, ako percento pokrytého územia, ktoré je vždy omnoho nižšie. Navyše modernejšie technológie ako HSPA/HSPA+ a LTE operujú na vyšších frekvenciách, ako siete GSM/EDGE, takže signál aj na perifériách pokrytých miest rýchlo degraduje.

Ak v centre fičíte s LTE, v záhradkárskej oblasti za mestom ste už často odkázaní na neznesiteľnú „rýchlosť“ GPRS/EDGE, keďže nič iné, ako 2G, tam nefunguje. Skutočnú prenosovú rýchlosť si môžete s vyhovujúcou presnosťou skontrolovať priamo v mobile pomocou niektorého zo speedmetrov, napríklad aplikáciou Speedtest.

Zorientujte sa

Poznať reálne parametre jednotlivých sietí môže byť užitočné pri výbere operátora, rozhodovaní, či zotrvať u svojho starého, alebo dôverovať niektorému z nových hráčov.

Okrem skutočnej kvality služby, ktorú dostávate za svoje peniaze, môžete lepšie prispôsobiť výber poskytovateľa aj vašim konkrétnym preferenciám. Dáta, ktoré vám pomôžu pri výbere, našťastie existujú.

Už niekoľko rokov sa ich zberu a analýze venuje spoločnosť OpenSignal, ktorá pomocou aplikácií v smartfónoch vyhodnocuje reálnu prevádzku mobilných sietí po celom svete. Jej výsledky by preto mali čo najviac zodpovedať skutočnosti.

Metodika merania OpenSignal dokáže zachytiť, akú dobu je používateľ prihlásený v LTE, v 3G, prípadne v 2G sieti. Keďže typickou výbavou smartfónov je už dávno aj Wi-Fi konektivita a užívatelia ju často preferujú, OpenSignal hodnotí aj tieto pripojenia.

Z množstva parametrov potom vzniká súhrn grafov a analýz, ktoré spoločnosť sprístupňuje širokej verejnosti, a zároveň na komerčnej báze poskytuje ich detailnú verziu aj operátorom.

Z údajov vyplýva, že medzi krajinami, ale aj medzi operátormi v rovnakej krajine existujú výrazné rozdiely. Najnovší report uverejnený v auguste 2016 hodnotí periódu od 1. mája do 23. júla 2016.

V rámci analýzy boli spracované údaje získané od 822 556 testerov v 95 krajinách sveta a reprezentujú 12,3 miliárd meraní. Slušná štatistika, čo poviete?

Merania ukázali, že v 93 z 95 sledovaných krajín je rýchly mobilný internet dobre rozvinutý. Používatelia v nich viac ako polovicu času komunikovali v sieti 3G, alebo lepšej, pričom vo väčšine krajín tento podiel presahoval 75%.

3G siete pritom zahŕňali technológie CDMA EV-DO a UMTS/HSPA, 4G siete zas LTE a jeho nadstavby LTE-Advanced a LTE-Advanced Pro. V 23 krajinách na čele s Južnou Kóreou, Japonskom a Izraelom bol podiel komunikácie v sieťach 3G/4G väčší ako 90%.

Slovensko s podielom 74,26% komunikácie 3G, alebo lepšej skončilo síce v poslednej tretine peletónu, ale predbehli sme napríklad Česko, a dokonca aj Nemecko. To, že mnohé ekonomicky menej vyspelé krajiny sú v podiele 3G/4G komunikácie pred nami, spôsobuje neskoršie budovanie ich mobilných sietí.

3G technológie ich jednoducho zastihli skôr, než tamojší operátori stačili vybudovať celoplošné pokrytie GSM.

Mnohí si možno pamätáte na krátku, no intenzívnu epizódu, keď Orange a EuroTel spustili paketové dáta cez GPRS a neskôr cez EDGE, kde nefigurovala časová tarifikácia. Začiatkom nového milénia, keď bol kráľom pripojenia dial-up a ISDN, priniesol mobilný internet nepoznanú slobodu do prehliadania webu. A to hovoríme o sieťach 2G.

Stav rozvoja sietí sa podpisuje aj pod skutočné dosahované rýchlosti dátových prenosov. Celková rýchlosť, ktorú OpenSignal sumarizuje, je založená na užívateľskej skúsenosti, ktorú používateľ získava počas pripojenia do sietí 3G aj 4G.

Krajiny, kde sa začalo budovanie LTE siete len nedávno a nasadené sú jeho najmodernejšie rýchle formy, môžu mať vďaka nízkemu pokrytiu 4G celkové rýchlosti nižšie, ako krajiny so síce pomalším, ale široko dostupným LTE.

V rebríčku priemernej celkovej rýchlosti je na tom Slovensko podstatne lepšie, ako v prípade podielu sietí vyššej generácie.

Umiestnili sme sa na 19. mieste, tesne pred dvadsiatym Českom, s celkovou rýchlosťou sťahovania dát 16,69 Mbit/s. Takáto rýchlosť je dosiahnuteľná aj prostredníctvom HSPA+, ale najväčší podiel na nej budú mať siete LTE dvoch najväčších operátorov – Telekomu a Orangeu.

Obaja dnes pokrývajú technológiou LTE v rôznych pásmach (a rýchlostiach) zhruba tri štvrtiny populácie.

Na špici opäť neotrasiteľne vedie Južná Kórea s rýchlosťou 41,34 Mbit/s pred Singapurom (31,19 Mbit/s) a prekvapivo Maďarskom (26,15 Mbit/s). Veľmoc mobilného internetu, Japonsko, je z hľadiska rýchlosti v tejto analýze na 9. mieste s rýchlosťou „len“ 21,25 Mbit/s.

Môže to súvisieť práve s dobre rozvinutou a fungujúcou štruktúrou 3G sietí. Istým varovaním pred marketingovými rýchlosťami operátorov môže byť fakt, že len v dvoch zo sledovaných krajín používatelia mobilného internetu v priemere sťahujú dáta rýchlejšie, ako 30 Mbit/s a len v deviatich krajinách rýchlejšie, ako 20 Mbit/s.

Naproti tomu 21 krajín má priemerné rýchlosti pod 5 Mbit/s s mediánom (najčastejšie dosahovanou rýchlosťou) na úrovni 8,5 Mbit/s. Nožnice medzi teóriou a praxou sa teda roztvárajú.

Bez Wi-Fi to nepôjde

Ak sa kedysi špekulovalo o fixne-mobilnej konvergencii a o tom, či mobilné telefóny môžu nahradiť pevné linky, dnes je to už jasné. Ako hovoria Česi – je vymalováno. Každý smartfón je popri Bluetooth vybavený minimálne Wi-Fi konektivitou, teda technológiami fixných bezdrôtových sietí.

A keďže flatrate dátové programy zostávajú u mobilných operátorov stále ilúziou, väčšina používateľov povoľuje aktualizácie aplikácií, operačného systému, alebo streamovanie len pri pripojení cez Wi-Fi.

OpenSignal analyzoval podiel času, počas ktorého sú v priemere smartfóny pripojené cez Wi-Fi a pre operátorov tieto čísla nevyznievajú veľmi povzbudivo.

Wi-Fi im totiž ukrajuje nielen z profitu za dátové služby, ale prostredníctvom aplikácií ako Skype môže kanibalizovať aj hlas.

Smartfóny sú pripojené do Wi-Fi sietí od 15,5% času v Etiópii, až po viac ako 70% času v Holandsku. Slováci sú nalogovaní do Wi-Fi takmer polovicu času (48,99%), kedy majú zapnutý mobil.

Analýza síce nehodnotí objem prenesených dát cez Wi-Fi, ale je celkom možné, že týmto kanálom ich prúdi väčšina. Dátovo náročnejšie procesy si totiž väčšina používateľov necháva práve na pripojenie cez Wi-Fi.

Motívom nie je ani tak rýchlosť, keďže v kvalitnom pokrytí nie je problém cez LTE dosiahnuť downlink viac ako 30 Mbit/s.

Wi-Fi síce umožňuje v závislosti od sily signálu aj podstatne vyššie rýchlosti, ako 3G/4G, najmä v prípade najnovších špecifikácií 802.11ac, ale reálna rýchlosť je aj v tomto prípade zlomkom technického maxima.

Navyše za istou hranicou už prenosová rýchlosť nehrá podstatnú úlohu. Rýchlosť sťahovania totiž viac, ako prenosová cesta, limitujú možnosti servera, odkiaľ dáta prúdia.

Pokiaľ ale mobilní operátori budú vtipkovať s dátovými limitmi od 0,5 GB po jednotky GB mesačne a nadlimitné dáta budú stále spoplatňovať relatívne vysokou tarifou, ľudia budú vždy preferovať Wi-Fi, ktoré je teoreticky „zadarmo“. Je totiž obvykle viazané na pevné flatrate pripojenie, kde sú dáta v rámci pravidiel FUP bez limitu a za paušálny poplatok.