Pozrite si
Skeptici často poukazujú na to, že aj obnoviteľné zdroje takzvanej zelenej energie majú svoju uhlíkovú stopu. Solárne panely sú vyrobené z materiálov (zo skla, kremíka, hliníka a ďalších), ktorých zhotovenie bolo spojené so spotrebou určitého množstva energie. Jej pôvod nemusel byť len z obnoviteľných zdrojov.
Dnešný komfort, budúci problém
Logistika a montáž solárnych panelov si zas vyžaduje nasadenie dopravných prostriedkov, ktoré v súčasnej dobe jazdia pravdepodobne na fosílne palivá. To však nie je hlavný environmentálny problém spojený s fotovoltaickými panelmi. Tým je hľadanie riešenia, čo urobíme s nefunkčnými, alebo vyradenými panelmi po dosiahnutí hranice životnosti?
Solárna energetika momentálne zažíva boom a množstvo inštalovaných kapacít po celom svete rýchlo rastie. Tým ale zároveň tvoríme základňu pre budúce problémy. Japonské ministerstvo životného prostredia už novembri 2016 varovalo, že krajina vyrobí do roku 2040 až 800 000 ton odpadu v podobe solárnych panelov.
V tom istom roku Medzinárodná agentúra pre energiu z obnoviteľných zdrojov odhadla, že celosvetovo už bolo vyprodukovaných 250 000 ton „solárneho odpadu“, ale do roku 2050 jeho objem narastie na 78 miliónov ton. A to bude predstavovať väčší, či menší problém. Kvalitné solárne panely sa vyrábajú so zárukou 25 až 30 rokov, ale môžu fungovať aj dlhšie.
S pribúdajúcim vekom sa však účinnosť premeny svetla na elektrinu môže znižovať. Dnes je však svetovou jednotkou vo výrobe (a zároveň aj v spotrebe) solárnych panelov Čína a časť jej produkcie tvoria lacné a menej kvalitné panely. Tie sa môžu podľa portálu Solar Power World kaziť už po piatich rokoch.
Klišé o kupovaní lacných vecí sa tu môže naplniť nepríjemne bolestivým spôsobom.
Málo atraktívna recyklácia
K znehodnoteniu fotovoltaických panelov však môže dochádzať aj pred skončením ich životnosti. Živelné pohromy ako uragány, alebo bežné búrky so silným krupobitím môžu takisto poškodiť povrch panelov. Najzraniteľnejšie sú opäť lacné, nekvalitné panely inštalované v náročnejších prostrediach.
Existujú rôzne technológie solárnych panelov, ale väčšina z nich obsahuje hliník, sklo, meď, striebro a plasty ako etylén-vinylacetát. Môžu však obsahovať aj ďalšie prvky, ako olovo, chróm a kadmium a chemické zlúčeniny. Funkčné panely sú bezpečne uzavreté skleneným krytom, ale keď sa sklo naruší, môžu nebezpečné látky unikať do pôdy a do vôd.
Samotné vylúhovanie toxických materiálov nie je dramatickým rizikom fotovoltaiky – hurikány narobia podstatne rozsiahlejšie škody a problémy, než „pár“ rozbitých panelov. Ich exponenciálne rastúce množstvo, však odborníkov aj verejnosť núti rozmýšľať, ako si poradíme s odpadom zo solárnych panelov o niekoľko desaťročí.
Ide pritom len o malú časť elektronického odpadu, ktorý je najrýchlejšie rastúcou kategóriou odpadu. Panely síce obsahujú isté množstvo kovov – medi a striebra, ktoré by sa mohlo pri recyklácii získať, ale ich podiel je podstatne menší, ako pri mobiloch, počítačoch a ostatnom elektronickom odpade. Dôsledkom je nerentabilita recyklácie solárnych panelov.
Riešením by podľa odborníkov mohlo byť ukladanie starých panelov na špeciálnych skládkach, kde by sa zhromažďovali dovtedy, kým nebude k dispozícii potrebná technológia na recykláciu.
Inou možnosťou je zavedenie povinného poplatku, ktorý by pokryl náklady na budúcu likvidáciu a recykláciu panelov a uloženie súvisiacich povinností výrobcom. Ide o viacero čiastkových krokov, z ktorých je potrebné postaviť komplexný plán na ekologickú a zmysluplnú recykláciu solárnych panelov. V opačnom prípade časom získa „zelená“ energetika šedivý odtieň.
Zdroj