Do Mexika, resp. na Yucatán sme sa dostali celkom náhodou. Niežeby sme to neplánovali vopred, no pôvodne sme zvažovali celkom iné destinácie, hoci taktiež v Karibiku. Nakoniec ale rozhodli možnosti, ktoré Yucatán ponúkal a priamy let. Prvé poučenie, nízkonákladovka aj medzi kontinentmi ponúka toľko miesta, ako pri lete do Londýna.
To ale bolo asi jediné utrpenie, na ktoré ponadávam pri spomienke na Mexiko. Inak bolo úžasne. Ak teda rozmýšľate nad tým, či ísť do Mexika na vlastnú päsť, alebo nechať niekoľko tisíc eur cestovke, čítajte ďalej, možno vás presvedčíme.
My sme sa vybrali do najvýchodnejšej a pravdepodobne najkrajšej časti Mexika, na Yucatánsky polostrov, skrátene nazývaný Yucatán. Yucatán je totiž ešte jeden, a to štát Spojených štátov mexických. Na polostrove Yucatán je rovno štvorica štátov Mexika – Quintana Roo, Yucatán, Campeche a Tabasco. Prešli sme cez tri z nich.
Cieľ cesty bol jasný – vystúpiť v Cancúne a aj sa sem vrátiť. Už vopred sme si preto objednali auto. Druhé poučenie – pozor na autopožičovne. Ak niečo na webe vidíte (poistenie v cene, druhý vodič v cene, plná nádrž-plná nádrž, neobmedzené kilometre apod.), nemusí to platiť aj v skutočnosti.
V požičovni vám budú chcieť nanútiť extra poistenie, ktoré je často výrazne drahšie, ako celková cena prenájmu auta. Rovnako je problém aj druhý vodič. Ani slovenský vodičák tu veľa neznamená. Vraj. Pred cestou sme si to ale overovali, a taktiež „vraj“ ten slovenský nie je problém. Dva týždne sme však jazdili iba so slovenským vodičákom. Úspešne, bez zastavenia policajtmi, ktorých sme stretali na každom kroku.
Nemajte ale obavu, Yucatán je veľmi bezpečný. Priznám sa, išli sme sem s malými obavami, veď každý pozná americké filmy o tom, aké je México (čítaj Mechiko) nebezpečné. Možno je, ale tak maximálne pri hraniciach s USA, kde sa mydlia drogoví díleri a kartely…
Aby som nezabudol, ešte jedna sranda. Cez web sme si rezervovali Toyotu Corolu. Malý pekný hachback, poviete si. Prišlo nám ale čosi silno škaredé v dizajne Dacie Logan s logom Toyoty a názvom Corolla na veku kufra. Toľko preliačením a oderov som na aute ešte asi nevidel.
Iba pár záberov celkom bežných mexických dopravných prostriedkov…
Mimochodom, nádrž bola takmer prázdna, odovzdávajúci ale mykol plecami, že to je dobré. Tak ok, 10 minút fotenia z každého uhla. Pre istotu, človek nikdy nevie, čo a kto bude v požičovni o 2 týždne. Auto ale štartovalo, klíma fungovala, takže cesta mohla začať.
Noc v Cancúne a ranný presun cez Zona Hotelera (tie najdrahšie a najznámejšie hotely na výčnelku s prekrásnou nekonečnou plážou), obedom v Puerto Morelos až do Terminal Martima Calica. Cieľ cesty prvého dňa – ostrov Cozumel známy svojím podmorským svetom a nádhernou vodou.
Kompa pre automobily premáva iba párkrát denne, my sme stihli posledný odchod. 20 km plavba trvala vyše hodiny. Cozumel je z polovice prepojený cestou, severná časť je prírodná rezervácia (pozri mapku). V strede ostrova je však mayská dedinka San Gervasio.
Natretí faktorom 50+ sme sa na druhý deň vydali spoznávať krásy jednej z najznámejších kultúr sveta. Sveta Mayov. Z dedinky San Gervasio uprostred džungle veľa nezostalo, no pyramída číslo jedna bola zrazu na neplánovanom zozname. Na východnom pobreží ostrova nás čakali pohľady ako z rozprávky.
Nie biele piesočné pláže, ale drsné útesy a kde-tu skrytá pláž. No tá farba mora… Nádhera. Boli sme tu v nedeľu. Tá bola ale pre nás sklamaním. Toto je totiž jediný deň v týždni, kedy je národný park Punta Sur zatvorený. V ňom sú vraj najkrajšie pláže ostrova.
Skončili sme ale na nemenej známej pláži Palancar. Blížil sa večer a tak to vyzeralo aj na pláži. Ľudí ubúdalo a voda začala byť kalnejšia. Žiaľ, druhý deň nás čakal opäť presun, teda opäť kompa.
Cieľom bolo mestečko Valladolid, ktoré inak nájdete aj v Španielsku. Množstvo miest, ktoré sú na Yucatáne, nájdete aj na Starom kontinente. Ešte niekoľko takých sme prešli. Valladolid je koloniálne mesto založené v roku 1543 synovcom slávneho dobyvateľa Francisca de Montejo. Koloniálne zvyšky vidieť na každom kroku.
Okrem toho je v mestečku aj jedna z top zážitkových mayských reštaurácií. Okrem tradičného jedla a pitia vám naservírujú ukážku toho, ako kedysi Mayovia žili a jedli. Kukuričné placky vám navyše spraví tetuška s výzorom klasickej Mayky v drevenej chyži, kuchyni.
Po prejdení mestečka sme sa vydali ďalej, smer Chichen Itza (čítaj Čičen itsa), jedno z nájznámejších miest Yucatánu, ak nie celého Méxica. Blízko archeologickej zóny sme našli krásny hotel v džungli, Hotel Okaan. Cesta k nemu bola ale drsných 2,5 km po teréne, na akom u nás jazdia traktory.
Hotel však stál za to! V hoteli sme dostali ponuku ísť do Chichén Itzá skoro ráno, pred svitaním. Nevyužili sme, chceli sme sa vyspať. Ráno sme si cestu prehodnotili a vybrali sa na sever, k úžasným ružovým soľným jazerám.
Keďže sa tu ale v minulosti premlelo také množstvo turistov, ktorí ignorovali zákazy kúpania, firma areál uzavrela a bez sprievodcu sa do areálu nedostanete. Stojí to ale za poplatok. Ružovejšiu vodu ste ešte nevideli. A práve z nej sa robí soľ. Ružovú farbu spôsobujú baktérie, vraj škodlivé pre človeka.
Cestou späť do hotela nám napadlo, že zájdeme pozrieť, ako preplnený je vstup do Chichén Itzá. Pri vstupe nebolo ani nohy, tak sme si povedali, že to riskneme a skúsime areál obísť za zostávajúce ani nie dve hodiny do zatvorenia. Oplatilo sa. Stihli sme a neľutujeme ani sekundu, že sme sem nešli pred svitaním.
Archeologická zóna je to síce pekná, ale očakávania boli podstatne vyššie. Najviac nám asi prekážali desiatky, ak nie stovky predajcov suvenírov. Tí boli všade, v každej uličke. Všetci mali pritom takmer to isté. Z Chichén Itzá sme tak odchádzali trochu sklamaní.
Skoro ráno sme však predsa len vstali. Išli sme na strechu hotela pozorovať východ slnka nad džungľou. Neuveriteľné, ako je v noci v džungli pomerne ticho a akonáhle začne stúpať slnko, všetko ožíva. Toľko rôznorodých zvukov sme asi nikdy nikde nepočuli. Pohľad na zelené more tiež stojí za to.
Vedeli ste, že?
Google Mapy či GPS navigácia vám v Mexiku síce ukáže, že cesta z bodu A do bodu B existuje, ale pokiaľ nejde o cestu prvej triedy, očakávajte skôr prašnú, alebo poľnú cestu. Preto si na Yucatán objednajte radšej štvorkolku. Dostanete sa ďalej.
Po raňajkách sme sa vydali do mestečka Izamal, ktoré je známe svojou žltou farbou. 99 % budov v meste je nafarbených krásnou sýtou žltou. V mestečku je čo pozerať aj za centrom, asi 10 minút chôdze je ďalšia mayská pyramída. Rovno v meste. A dá sa na ňu aj vyliezť.
Odtiaľ sme sa presunuli do mestečka, alebo skôr dediny Tixkokob, v ktorej vraj robia najlepšie hojdacie siete, tzv. Hamacas. Miniatúrne námestie a bežné neturistické obchodíky jasne hovoria o tom, že sem veľa turistov nechodí. Stavili sme na miestne trhovisko, že tu určite nájdeme vysnívanú hojdaciu sieť.
Okrem absolútne nehygienických predajcov čerstvého mäsa (rozumej mäso poukladané v poludňajšom teple len tak, na stoloch) a zeleniny sme tu Hamacas nenašli. Našiel si nás ale domáci, ktorý po nás čosi kričal a ťahal nás von. Nerozumeli sme, išli sme, po chvíli sme ale zistili, že nás nevyháňa z trhoviska, ale niečo chce. Vzdali sme to a obišli sme námestie.
Zastavil nás však ďalší domáci a hovoril „Hammock, Hammock…?“. To sme už pochopili a s Google Translatorom sme mu vysvetlili, že to chceme. Odviedol nás k svojmu bratovi, výrobcovi Hamacasov. Po pár minútach sme mali v kufri náš vlastný Hamacas, ručne vyrobený z vlákien tamojších kaktusov. Paráda. Stál nás niekoľko desiatok eur, no pri písaní tohto článku zisťujem na webe info o takýchto sieťach, ktorých ceny sa v turistických centrách Yucatánu šplhajú aj k trom stovkám dolárov. #SlovakUsetril
Po úspešnej kúpe sme už smerovali do Méridy (áno, aj toto mesto nájdete v Španielsku) a na obed do Micaela Mar & Leňa, reštiky, kde ignorujú chlapov a ctia si ženy prvým pozdravom, usadením i komunikáciou. Chlap je tam ako kabelka, odložený na stoličke. Vôbec mi to ale nevadilo, hlavne keď doniesli niekoľko chodov jedla, z ktorého by sme vylízali aj taniere. Dokonalé.
V Méride je inak aj najstaršia katedrála v Južnej Amerike, Catedral de Mérida. Oplatí sa vidieť. Aj námestie s klasickým koloniálnym štýlom stojí za to, rovnako oddych v centrálnom parku. Poobede nás čakala cesta do Uxmalu (čítaj Ušmál), ďalšej archeologickej zóny na Yucatáne.
Ráno sme sa vydali preskúmavať túto časť sveta Mayov. Ostali sme v nemom úžase. Toto miesto je 100x krajšie a 10 000x prázdnejšie, ako v Chichén Itzá. Majú tu dve pyramídy, na jednu sa dá aj vyliezť, no nič pre padavky a starších, sklon stien a výška schodov sú extrémne. Celkovo v nás Uxmal zanechal násobne lepšie pocity, ako tak ospevovaná Chichén Itzá. Ak náhodou na Yucatán pôjdete, vyhnite sa
Chichén Itzá a radšej zbehnite sem. Ceny za vstup nie sú najnižšie, radšej ho dajte v Uxmale. Naozaj to stojí za to. Nezabudnite si ale vziať vodu pri vstupe, nikde v parku nie je dostupná. Na druhý deň ráno sme stihli pozrieť ešte múzeum čokolády, asi 3 minúty pešo z hotela. Oplatilo sa. Videli sme, ako sa kakao objavilo medzi Maymi a to, ako sa dostalo do Európy, kde sa zmenilo na čokoládu, ako ju poznáme dnes.
Vychutnali sme si aj tradičný kakaový nápoj Mayov – voda a kakao, ktoré si ale dochucovali dokonca aj s čili. Po dňoch na ohnivej mexickej strave mi pol lyžičky čili v kakau vôbec nevadilo, naopak, naozaj dodalo inú, lepšiu chuť inak hnusného nápoja. Veď skúste doma. S čili ale opatrne. Potom nasledovala takmer 400-kilometrová cesta k lagúne Bacalar.
Vedeli ste, že?
Voda na Yucatáne nie je pitná, dokonca aj pri umývaní zubov sa má vyplachovať balenou vodou. Aj preto sú Mexičania najväčšími producentmi plastového odpadu.
Prečo sa sladkovodné jazero Bacalar nazýva lagúna, netuším. S morom ho spája iba úzky a poriadne dlhý prieplav do rieky Hondo. Kto by chcel túto cestu do mora absolvovať, trvalo by mu to dlhé hodiny.
Aj tu sme sa utvrdili v tom, že ak na Yucatán ešte niekedy prídeme (prídeme určite), berieme SUV. Cesta k hotelu bola ako z hororu. Hlavne v noci, kedy sme sem prichádzali. Tri kilometre cesty horšej ako pre tanky končili v ekologickom penzióne, ktorý prevádzkuje trošku strelený šaman, vegán. Iné ako vegánske bowls v penzióne nedostanete.
Výhľad z izby bez reálnych okien po otvorení „brány“ ráno ale stál za to. 7-farebné jazero sme mali ako na dlani. Nádhera. Vraj to bolo dobre, že som manželku ukecal zostať. Ak sa ocitnete v tomto kúte Yucatánu, Bacalar odporúčame všetkými desiatimi. Hľadajte ale ubytovanie pri vode.
Pláže pri jazere nečakajte, na vstup do jazera sa tu používajú malé drevené móla. Z nich sa dá ale aspoň dobre skákať do osviežujúcej vody. A tá rôznofarebnosť vody? Sedem farieb modrej sme síce nenašli, no 6 sme napočítali pri pohľade z pevnosti Bacalar. Zmenu farby spôsobuje rôzna hĺbka jazera a riasy.
Po tomto zážitku sme sa vydali do konečnej destinácie, do all-in hotela pri Play del Carmen. Aj ten bol zasadený do džungle, ale aj s prístupom k moru. Žiaľ, umelú pláž, ktorú si tu hotel vybudoval, príroda odmenila nánosmi rias a bahna. Každučký deň zamestnanci čistili pláž od rias a hnedého piesku, no bolo to ako boj s veternými mlynmi.
Našťastie voda z dvojice cenót (diery v zemi plné sladkej vody), ktorá tiekla popri hoteli do mora, bola čistá ako krištáľ, prúd riečky bol navyše dosť silný na to, aby vás odniesol až do mora. Vybláznili sme sa tu niekoľko dní ako malé deti. Po 11 dňoch na cestách sme si chceli oddýchnuť.
Čakala nás ale ešte jedna lahôdka na Yucatáne – archeologická zóna Tulum. V blízkosti rovnomenného mesta si Mayovia postavili mestečko priamo nad morom. Do mesta bol z mora prístup iba z jednej pláže, nad ktorou postavili pevnosť El Castillo. Blízko zóny je aj obrovská pláž s bielym pieskom, no keďže nás už na vykopávkach naháňala búrka a vzduch bol tak vlhký a dusný, že by sa dal krájať, pláž sme už nevideli. Nabudúce.
V deň odletu sme stihli ísť ešte pozrieť mestečko Playa del Carmen, z ktorého nás práve pri ceste z Tulumu vyhnala búrka. Prešli sme slávnou uličkou 5th avenue, ktorá je plná obchodíkov, reštaurácií a hlavne turistov. Playa del Carmen bola pritom pred pár desiatkami rokov iba rybárskou osadou. Dnes je to mesto.
To isté sa deje s množstvom ďalších dedín a osád. Yucatán, presnejšie Riviera Maya, je pre México druhým Acapulcom. Je to prekrásny kus prírody, ktorú sa snaží vláda chrániť. Hotely sú síce rozsiahle, ale zasadené do džungle. V tom našom napríklad mali škôlku na palmy a iné exotické rastliny.
Okolo hotela je 9 tzv. cenotés, dier v zemi plných sladkej vody. Po celom Yucatáne je ich niekoľko tisíc a sú známe vďaka extrémne čistej vode, pričom v mnohých sa dá plávať a šnorchlovať. V minulosti ich Mayovia využívali aj na obetovenie svojim bohom. Hoci v tých hotelových sme plávali, akosi sme si kvôli odkladaniu nestihli pozrieť ani jedinú z tých slávnych vo vnútrozemí.
Nevideli sme toho veľa, no veľa sme i videli. Yucatán je obrovský a ponúka z každého rožku trošku. Jedine hory tu nehľadajte. Ľudia a jedlo sú tu ale výborné. Ústretovejších ľudí sme už dávno nestretli a lepšie jedlo nejedli ani v najdrahších reštikách Bratislavy.
Jedine si musíte zvyknúť na ostrú chuť všetkého. Keď ale vidíte, ako si domáci nalejú extrémne ostrú Habanero čili omáčku do balíčka slaných orieškov, je vám jasné, že ste zo slabého cesta.
Po 15 dňoch každodenného jedenia guacamole z najčerstvejších avokád a čerstvo spravenými nachos, dokonalej hovädziny a placiek s perfektne štipľavými omáčkami mi na Slovensku prvé dni akosi nič nechutilo. O tom, že som spravil guacamole z „našich“ avokád, ktoré sa nedalo ani jesť, radšej písať ani nebudem.
Ešte viac záberov z cesty po Yucatáne nájdete v samostatnom článku k fotoaparátu Nikon Z 7.
Nakoniec mám pre vás už len jediné: Choďte do Méxica, choďte na Yucatán, no kašlite na all-inclusive hotel. Okrem predraženej ceny si nevychutnáte pravé mexické jedlo ani kultúru. Cestujte po okolí a vyhýbajte sa turistickým reštauráciám. Všade tam sú totiž Američania. Viem, cena. Ak však objavíte dobrú cenu letenky, ubytovanie a strava v Mexiku už nie je taká obrovská položka. Pri správnej konštalácii hviezd vás vyjde dovolenka v Mexiku ako dovolenka v Európe.
Ako na dovolenku nájdete v našej špeciálnej sekcii DOVOLENKA.
