Mercedes-Benz C400e, plug-in hybrid s batériou a dojazdom menších elektromobilov

Pri plug-in hybridoch sa zvykne používať označenie „ani ryba ani rak“. Výrobcovia sa totiž pri nich snažia spojiť do seba dva celkom odlišné svety a tieto pokusy (hlavne tie úplne prvé) často nedopadnú práve najlepšie.

Výsledkom teda je, že auto nie je „aj,aj“ ale „ani,ani“. Mercedes-Benz však neberie plug-in hybridy len ako nástroj na dodržanie emisných kvót, ale ako plnohodnotnú a samostatnú kategóriu pohonov a model C400e, je jej hrdým zástupcom.

Piata generácia triedy C pôsobí už na prvý pohľad veľmi elegantne a sofistikovane. Či už ide o predný nárazník, ktorý tvoria malé trojcípe hviezdy, aerodynamicky tvarovanú kapotu, rozšírené bočné prahy alebo bočnú siluetu, ktorá mierne pripomína dospeláckejšiu triedu S. Mne najmenej sympatická strana bola tá zadná, kde si našli miesto falošné koncovky výfukov a LED svetlá, ktorých svetelný podpis mi jednoducho nesedel.

Športový dojem z auta potom umocňovali AMG disky kolies či šírka predných a zadných blatníkov. Céčko vďaka nim nabralo „prísnejší“ vzhľad a zároveň aj vyššiu stabilitu na ceste. Pri pohľade vám je jednoducho jasné, že toto auto patrí do prémiového segmentu. Inak tomu nie je ani po usadnutí do kokpitu.

Ten je plne digitálny a spoločne s početným ambientným podsvietením vyvoláva pocit kozmickej lode. Prvá vec, ktorú som si ihneď obľúbil, boli príplatkové športové sedadlá s dvojfarebným koženým vyhotovením. Majú veľmi veľké možnosti elektrického nastavenia, sú vyhrievané a ventilované a dostatočne komfortné aj na dlhšie cesty. K úplnej dokonalosti im chýba už len masážna funkcia.

Volant je takisto elektricky nastaviteľný, kožený, vyhrievaný a výborne tvarovaný no tam jeho pozitíva končia. Namiesto hardvérových tlačidiel si totiž na jeho ramenách našli miesto dotykové plochy, ktoré okrem toho, že obľubujú chytať odtlačky prstov sú aj veľmi neintuitívne.

Práve ovládacie prvky na volante sú podľa môjho názoru to, čo by malo byť v aute zvládnuté čo najlepšie. Pri jazde totiž chcem mať oči na vozovke a nie na volante, kde sa zakaždým musím uistiť či som stlačil to čo som chcel a ako som chcel. Či už išlo o ovládanie asistentov, multimédií či prepínanie medzi položkami menu, chýbala mi istota, ktorú by mi bezproblémov dodali klasické tlačidlá. Rozumiem snahe inovovať, ale toto nie je správna cesta.

Čo si ale pochvalu zaslúži je digitálny prístrojový panel, ktorý má modernú grafiku, početné možnosti zobrazenia, krásne animácie a asi najvyššie rozlíšenie aké som zatiaľ na displeji v aute videl. Podobne je tomu aj v prípade hlavného „tabletu“ v strede palubnej dosky.

Jeho reakcie by mohli byť ešte o niečo rýchlejšie a ranné zobúdzanie v zimných teplotách mu chvíľu trvá, no celkovo sa jedná o nadštandardný infotainment systém. Najmä ak si k tomu pripočítate navigáciu s rozšírenou realitou, kvalitný audiosystém či maličkosti ako náhľad semaforu, vďaka ktorému je státie na križovatke vždy trochu menej frustrujúce alebo ambientné podsvietenie, ktoré reaguje napríklad na zmenu teploty v kabíne.

Mrzí ma jedine absencia fyzického ovládania hlasitosti, nakoľko aj na volante aj pod displejom nájdete len dotykovú plochu. Toto riešenie nie je práve počas jazdy úplne najšťastnejšie. Za celý čas testu sa mi nepodarilo na prvýkrát trafiť hlasitosť, ktorá by mi vyhovovala. Tento fakt by síce mohol poukazovať aj na moju nešikovnosť, no nakoľko nie som sám kto mal s týmto problém, musím „zvaliť“ vinu na auto.

Ešte predtým ako sa presuniem k pohonu a teda najlepšej časti auta, dovoľte mi spomenúť nepríjemnosť, ktorá ma sprevádzala celým testom. Môj testovaný kus trpel závadou, kedy sa počas jazdy zahmlievala jedna z kamier, ktorá bola zodpovedná za správny chod asistentov. K dispozícií som teda nemal nič okrem adaptívneho tempomatu a systému, ktorý ma upozornil v prípade, že som zašiel za čiaru jazdného pruhu.

Avšak pokročilý systém udržiavania v jazdných pruhoch či Matrix funkcia Digital Light LED svetiel dostupná nebola. Nejde samozrejme o chybu novej triedy C ale len tohto konkrétneho kusu. Auto však malo najazdené len niečo okolo 16 000 kilometrov a takáto porucha, ktorá v podstate odstaví veľkú časť asistentov, za ktorú si priplácate nemalé peniaze nepoteší. Nuž, to je daň za vzostup digitalizácie v autách.

Pohon verzie C400e sa skladá z benzínového 2l s výkonom 252 koní, batérie s kapacitou 25,4 kWh a elektromotora umiestneného v prevodovke s výkonom 95 kW. Spoločný výkon sústavy je 381 koní a krútiaci moment je na úrovni 650 Nm. Už z týchto údajov vám musí byť jasné, že toto C-éčko je poriadna „raketa“. Nie je to však len o rýchlosti.

Ako som už vyššie spomínal, akumulátor má kapacitu 25,4 kWh. Pre porovnanie čisto elektrická Dacia Spring má kapacitu batérie na úrovni 26,8 kWh. V praxi to síce neznamená, že na elektriku prejdete rovnakú vzdialenosť ako s Daciou Spring (približne 230 km), no na jedno nabitie bez problémov dáte 80-100 km. Pri nájazde 30 km denne by ste tak mohli nabíjať len 2-3 krát týždenne, čo je na plug-in hybridné vozidlo skutočne nadštandardná hodnota.

Batéria navyše podporuje 11 kW AC nabíjanie ale aj 55 kW DC nabíjanie. Z 0-100 % by ste ju tak mali vedieť nabiť za niečo vyše pol hodinu, čo je čas, za ktorý stihnete pomaly ani nestihnete dať kávu alebo rýchly nákup. Samozrejme výsledný čas sa bude odvíjať aj od teploty batérie a výkonu nabíjačky. Jazda na elektrický pohon je potom veľmi tichá, komfortná a vďaka sprevodovanému 129 koňovému elektromotoru aj dostatočne dynamická a efektívna.

Pohon vie navyše veľmi dobre rekuperovať energiu a vždy si nechá malé percento batérie na výpomoc spaľovaciemu motoru v situáciách, kedy má najvyššiu spotrebu. Nakoľko sa snažím testovať autá v reálnych podmienkach, namiesto sledovania čísiel som sa rozhodol nasimulovať situáciu Prievidžana, ktorý si kúpil plug-in hybridné C-éčko na to, aby na ňom cez víkendy dochádzal na chatu v Podhradí.

Tieto dve obce sú od seba približne 17 km a pre mnohých obyvateľov Prievidzie je to obľúbené miesto pre kúpu víkendových domčekov či chát. Z Prievidze sme vyrazili s dojazdom 49 km. Rekuperáciu sme nechali na automatickom režime, ktorý je za mňa najlepší, nakoľko spomaľuje prediktívne, bezstarostne a presne tak ako by som chcel.

Na výber bolo niekoľko ciest no my sme si zvolili cestu cez mesto a po Nováckej ceste, kde sme išli tempomatových 90 km/h približne 7 km. Po odbočení sme sa napojili na okresku a opäť sme si nastavili tempomat na 90 km/h. Nakoľko systémy spolupracujú s mapovými podkladmi auto dokázalo automaticky zaregistrovať blížiacu sa zákrutu a spomaliť tak, aby bol prejazd ňou bezpečný a vodič nemusel použiť brzdový pedál. Za toto veľká pochvala.

Následne sme prešli cez Lehotu Pod Vtáčnikom, kde si opäť auto samo spomalilo na 50 km/h a po opustení obce zrýchlilo na 90 km/h. Od príchodu do Podhradia nás približne 2 km úsek plný ostrých zákrut a neikoľko metrového prevýšenia. Tu sme tempomat vypli a snažili sa ísť čo najefektívnejšie, výsledok čoho bolo, že sme sa pohybovali niekde medzi 50-70 km/h.

Do obce sme prišli s dojazdom 17 km. Na trase dlhej 17 km teda z dojazdu ubudlo 32 km. Na prvý pohľad je tento výsledok veľmi slabý no musíme si zobrať do úvahy niekoľko faktorov. Na palube boli dvaja ľudia, väčšina jazdy bola mimo mesta a počas mínusových teplôt. Navyše v kabíne sme si udržiavali plný komfort, a teda pustenú klimatizáciu, vyhrievanie sedadiel či volantu. Zhodli sme sa teda, že na 2,1 tonové auto, ktoré navyše nie je čistým elektromobilom obstálo veľmi dobre.

Cestou späť sme sa rozhodli prepnúť auto do režimu Šport a užiť si kľukaté cesty. Spotreba benzínu, ktorá sa dovtedy pohybovala na úrovni 7 l/100km veľmi rýchlo skočila na dvojciferné hodnoty. Avšak vo chvíli kedy vás do každej strany tlačia hodnoty G, užívate si skvele nastavený podvozok a dobrý prevod riadenia je vám to akosi jedno.

Toto je jedna z najväčších výhod tohto modelu. Celý pracovný týždeň dokážete jazdiť čisto na elektriku a nechať motor oddychovať ale v momente keď idete na dlhšiu cestu, alebo si len tak zajazdiť máte k dispozícií viac výkonu ako budete kedy potrebovať.

Čo teda povedať na záver? Veľmi by som si želal, aby aj ostatní výrobcovia brali plug-in hybridy tak vážne ako Mercedes-Benz. Keď už automobilka robí auto, ktoré je pohonovo „50/50“ nemusí aj celý ten pohon dopadnúť pohon dopadnúť 50/50.

Závada, ktorou môj konkrétny kus trpel a obmedzovala tým možnosti otestovať plný potenciál auta ma zamrzela, no keby ste si auto kúpili bola by v rámci záruky rýchlo napravená. Celkovo je však Mercedes-Benz C400e prémiový sedan, za ktorého dojazd by sa nemuseli hanbiť ani niektoré elektromobily a navyše ponúkne luxus a jazdné vlastnosti, o ktorých by sa iným autám mohlo len snívať.