Medzinárodný deň Slnka – sviatok má naša materská hviezda

Deň Slnka je medzinárodný sviatok pripadajúci na 3. mája, ktorý bol prvýkrát oslavovaný v roku 1978 v USA. Slnko je našou najbližšou a zároveň materskou hviezdou, okolo ktorej obiehajú všetky planéty a ďalšie objekty slnečnej sústavy. Vďaka jeho energii existuje pravdepodobne všetok život na Zemi a možno aj na niektorých iných miestach solárneho systému.

(Podľa vedcov by sa mohol vyskytovať život aj v podpovrchových oceánoch niektorých mesiacov Jupitera a Saturna, kde by potrebné teplo mohlo pochádzať z iných zdrojov. Takýmto kandidátom na mimozemský život je Jupiterov mesiac Europa a možno aj Saturnov Titan. K obom mesiacom zamieria o pár rokov vesmírne sondy.)

Nie náhodou bolo Slnko od dávnych čias uctievané v mnohých polyteistických náboženstvách – nielen v starovekom Egypte (boh Slnka Ré, Ra alebo Amon), v antickom Grécku (Helios), alebo v Ríme (Sol), často ako najvyššie božstvo. Svojím spôsobom sa vďaka „uctievaniu“ obnoviteľných zdrojov energie stáva Slnkom akýmsi božstvom aj dnes. Jeho energia totiž poháňa nielen solárne, ale sprostredkovane aj veterné a vodné elektrárne a ,samozrejme, aj biomasu.

Helios vo svojom voze. Reliéf vykopaný v Tróji, 1872; Štátne múzeum v Berlíne

Slnko má priemer 1 400 000 km, teda asi 109-krát väčší ako Zem a približne 400-krát väčší ako priemer Mesiaca. Napriek tomu sa nám zdá slnečný kotúč a Mesiac v splne na oblohe podobne veľký. Dôvodom je, že vzdialenosť Mesiaca od Zeme (približne 384 403 km) je asi 400x menšia, než vzdialenosť Slnka. Od priemernej vzdialenosti Zeme od Slnka je odvodená aj dĺžková miera astronomická jednotka (au).

Naše Slnko je klasifikované v astronómii ako žltý trpaslík triedy G2. Je staré asi 4,6 miliardy rokov a podľa odhadov vedcov sa nachádza približne v polovici svojej existencie. Keď sa vyčerpajú zásoby vodíka v jeho jadre, termojadrové reakcie sa postupne utlmia a tlak žiarenia prestane pôsobiť proti tlaku gravitácie Slnka. Tým sa jadro stlačí, pričom zvýšená teplota a tlak spustí termojadrovú syntézu hélia na ťažšie chemické prvky, napríklad uhlík a kyslík. Slnko tak bude žiariť ďalšie stovky miliónov rokov.

Zároveň sa však bude rozpínať a chladnúť a zmení sa na červeného obra. V jeho útrobách skončia vnútorné planéty slnečnej sústavy. Slnko postupne pohltí Merkúr, Venušu a pravdepodobne aj Zem. Nie je jasné, či a ako dlho, by dokázali ľudia v tomto štádiu vývoja Slnka prežiť na Marse, ale ide o nepredstaviteľne vzdialenú budúcnosť. Vieme však, že Slnko môže byť hrozbou aj dnes, bez toho, aby sa zmenilo na červeného obra.

Reč je o slnečnom vetre, ktorý pri veľkých erupciách vyvoláva v ionosfére Zeme takzvané geomagnetické búrky. Ich dopad môže byť dnes, keď sme obklopení elektronikou a elektrickými spotrebičmi, omnoho vážnejší ako v minulosti. Zvlášť citlivé sú pri takýchto udalostiach satelity, a to nielen tie telekomunikačné a navigačné.

Aktivita Slnka narastá v rámci 11 ročných cyklov, aj keď nie úplne pravidelne. Túto aktivitu predznamenáva výskyt slnečných škvŕn, tmavších oblastí na jeho povrchu a sprevádzajú ich poruchy magnetického poľa. Nepríjemnosti nám môžu spôsobiť svojimi prejavmi hlavne slnečné erupcie. To sú výrony slnečnej hmoty sprevádzané silným prúdom elementárnych častíc.

Tieto častice, nazývané aj slnečný vietor, dokážu zhruba za dva dni doraziť od Slnka k Zemi. Narobili by tu poriadne škody, nebyť ochranného štítu geomagnetického poľa a samotnej atmosféry. Našťastie, keďže väčšinu týchto častíc tvoria protóny a elektróny, ktoré majú elektrický náboj, magnetické pole Zeme ich dokáže vychýliť a na povrch (hlavne v oblasti pólov) ich prenikne len minimum. Pri strete s hornými vrstvami atmosféry spôsobuje tento slnečný vietor polárnu žiaru.

Keďže sú geomagnetické búrky dôsledkom erupcií na Slnku, astronómovia ich vedia s predstihom 1-2 dní predpovedať. To je dobré pre bulvár, ale aj mainstream, pretože môžu publikovať rôzne varovné informácie a strach je dobrým predajným artiklom. Zaujímavé je, že napriek obrovskému počtu satelitov, počítačov, mobilov a inej elektroniky, ako aj bezprecedentnej elektrifikácii väčšiny krajín, sa v posledných desaťročiach žiadna veľká „solárna katastrofa“ nekonala.

V januári 2012 novinári predpovedali takúto „apokalypsu“ kvôli obrovskej slnečnej búrke. Mali skolabovať informačné aj energetické siete, vypadnúť satelity a s nimi telekomunikačné prenosy, aj satelitná navigácia. Konala sa však iba polárna žiara.

Umelecká predstava sondy Parker Solar Probe

Najsilnejšia geomagnetická búrka v moderných dejinách zasiahla Zem 13. marca 1989 a pôsobila výpadok elektrickej sústavy Hydro-Québec v Kanade. V jeho dôsledku bolo šesť miliónov ľudí 9 hodín bez elektriny. „Malú ochutnávku“ toho, čo môže geomagnetická búrka spôsobiť zažila spoločnosť SpaceX vo februári roku 2022.

Podľa vyjadrenia SpaceX až 40 zo 49 satelitov misie Starlink 4-7 bolo vplyvom geomagnetickej búrky stratených a zhoreli v atmosfére. Dôvodom však nebol v tomto prípade elektromagnetický vplyv slnečného vetra. Búrka spôsobila oteplenie a „nafúknutie“ zemskej atmosféry, čo vyvolalo podľa SpaceX až o 50 percent vyšší odpor „vzduchu“ oproti predchádzajúcim štartom. Úspešne vypusteným satelitom nachádzajúcim sa vtedy vo výške niečo nad 200 km to zabránilo dosiahnuť plánovanú obežnú dráhu okolo Zeme a postupne zhoreli v atmosfére. Pokiaľ by už boli satelity na svojich finálnych dráhach vo výške nad 500 km, k ich strate by nedošlo.

Zánik družíc Starlink nad Portorikom vo februári 2022 po geomagnetickej búrke.

Vplyv erupcií na Slnku a s nimi spojených geomagnetických búrok netreba podceňovať, pretože raz za niekoľko desiatok rokov býva aj extrémne silná udalosť, ktorá by mohla okrem vesmírneho divadla priniesť aj výpadky infraštruktúry. Ale siete a technika sú dnes odolnejšie ako v minulosti, takže by sme sa nemali nechať ovládať strachom, ktorý tak často šíria médiá. Slnko je v prvom rade životodarný segment nášho malého kúska vesmíru a svoj Deň Slnka si zaslúži. Možno aj každý deň.