Pozrite si
Myšlienka kozmických sond, či dokonca lodí poháňaných slnečným svetlom nie je nová. Nemeckého astronóma Johannesa Keplera k nej inšpirovali pozorovania komét, ktorých chvost smeroval „po vetre“ od Slnka už v 17. storočí.
V 70-tych rokoch minulého storočia nápad rozvinul Carl Sagan, ktorý v roku 1980 spolu s Louisom Friedmanom a Bruce Murrayom založil Planetary Society.
Zámerom spoločnosti bolo skúmať a otestovať myšlienku solárneho pohonu pri cestovaní vesmírom. Planetary Society už v roku 1999 spustila práce na príprave prvej slnečnej sondy Cosmos 1, ale jej vypustenie pomocou ruskej rakety Volna v roku 2005 skončilo neúspechom.
Následne začala Planetary Society pracovať na vývoji malých družíc dizajnu CubeSat, poháňaných solárnou plachtou. Prvá z nich s názvom LightSail 1 (pôvodné označenie LightSail-A) bola vypustená 20. mája 2015 a 7. júna 2015 rozvinula svoju solárnu plachtu.
Sonda LightSail 2 bola vypustená ako sekundárny užitočný náklad testovacieho programu Space-X STP-2 na rakete Falcon Heavy 25. júna 2019.
LightSail 2 dosiahla obežnú dráhu a takisto úspešne rozvinula svoju solárnu plachtu.
Planetary Society teraz oznámila, že LightSail 2 úspešne zvýšila svoju obežnú dráhu pomocou slnečnej plachty asi o 2 km, čím sa stala prvou malou kozmickou sondou, ktorá demonštrovala tento koncept pohonu.
Nejde však o prvý prípad testovania vesmírnej plachetnice. Japonská vesmírna agentúra JAXA už v júli 2010 vypustila sondu IKAROS a úspešne otestovala nielen jej pohon, ale aj riadenie pomocou natáčania plachty. V januári 2011 na nízkej obežnej dráhe otestovala solárnu plachetnicu NanoSail-D2 aj americká NASA. Jej prvý pokus skončil v roku 2008 neúspešne.
Bez motorov do vesmíru
Planetary Society sa pochválila, že po rozvinutí svojej slnečnej plachty minulý týždeň malá kozmická loď úspešne využila slnečné fotóny na zmenu obežnej dráhy okolo Zeme, čo považuje za medzník v histórii vesmírneho prieskumu.
Odhliadnuc od toho, že tento medzník majú na konte Japonci s IKAROS-om, LightSail 2 je prvým reprezentantom CubeSatov, úspešne manévrujúcim so solárnym pohonom.
Výskumný tím sa teraz zameriava na zvýšenie obežnej dráhy solárneho plachetnice, pričom neustále vylepšuje riadenie plachiet prostredníctvom aktualizácií softvéru a nových techník. Po uplynutí mesiaca plavidlo strávi ďalší rok postupným znižovaním orbity, aby nakoniec sonda zhorela v zemskej atmosfére.
Dáta získaní počas celého obdobia výskumu by mali pomôcť pri zdokonaľovaní ďalších misií využívajúcich na pohon solárne plachty, vrátane misie NASA NEA Scout, ktorá je naplánovaná na budúci rok.
Okrem medziplanetárnych sond by sa údajne vesmírne plachetnice mohli uplatniť aj pri medzihviezdnych letoch. Namiesto Slnka by ich však mal poháňať tlak svetla vyvíjaný výkonnými laserovými delami zo Zeme.
Takúto, podľa môjho názoru mimoriadne uletenú, myšlienku prezentoval pred dvoma rokmi izraelsko-ruský podnikateľ a fyzik Jurij Milner spoločne so známym fyzikom a kozmológom Stephenom Hawkingom. Vesmírna sonda veľkosti poštovej známky by sa mala v medzihviezdnom priestore pohybovať pomocou svetelnej plachty a časom dosiahnuť až pätinu rýchlosti svetla (asi 60 000 km/s).
Ak kritici vojenského projektu „hviezdne vojny“ hovoria, že likvidovať medzikontinentálne rakety vo vesmíre je ako „triafať vystrelenú guľku guľkou“, čo sa dá povedať o laserovom ostreľovaní „poštovej známky“ na vzdialenosť miliárd kilometrov zo Zeme, ktorá sa otáča okolo osi a obieha okolo Slnka?
Stephen Hawking medzičasom umrel, takže či sa takýto projekt nakoniec podarí zrealizovať, je otázne. A to aj napriek presvedčeniu Jurija Milnera, že potrebné technológie už existujú, alebo budú dostupné o pár rokov.
Zdroj