Pozrite si
Medzinárodná vesmírna stanica ISS teraz vstupuje do svojej tretej a najproduktívnejšej dekády, čo sa týka výskumu, komerčnej hodnoty a globálneho partnerstva. Prvá dekáda ISS bola venovaná jej montáži a počas druhej sa vesmírne agentúry venovali výskumu a vývoju technológií a hľadaniu, ako čo najefektívnejšie vykonávať tieto činnosti vo vesmíre.
V treťom desaťročí sa astronauti zameriavajú na overenie technológií a biologického a lekárskeho výskumu na podporu letov do hlbokého vesmíru a ďalších cieľov. Väčšina experimentov na palube ISS je v súčasnosti určená pre používateľov mimo NASA (okrem USA sa na ISS podieľajú vesmírne agentúry Roskosmos, ESA, JAXA a CSA) – vrátane takmer dvoch desiatok komerčných zariadení. Sú to stovky experimentov od iných vládnych agentúr, akademickej obce a komerčných používateľov.
Očakáva sa, že tento boom orbitálnych komerčných aktivít bude v najbližších rokoch ďalej rásť, vďaka budovaniu nových komerčných vesmírnych staníc na obežnej dráhe, ale veľkosť ISS len tak ľahko nedosiahnu.
Budovanie ISS si v rokoch 1998 až 2010 vyžiadalo takmer štyri desiatky vesmírnych štartov a ich výsledkom je najdrahší vedecký projekt ľudstva. Náklady na vývoj, stavbu a prevádzku Medzinárodnej vesmírnej stanice presiahli 150 miliárd amerických dolárov.
NASA aktuálne predĺžila podporu ISS do roku 2030, ale napriek tomu už dlhšie uvažuje, ako čo najbezpečnejšie naložiť s týmto technickým monštrom po skončení jeho životnosti.
Jeden zo scenárov síce hovorí o možnom oddelení ruskej časti stanice, na báze ktorej by Roskosmos vybudoval vlastnú orbitálnu stanicu, ale osud zvyšku sa tým nijako nerieši. Precedensy z minulosti tu však existujú – v súvislosti s ruskou stanicou Mir a americkou Skylab.
Skylab bola prvou americkou vesmírnou stanicou, ktorá kotvila na orbite 6 rokov (14. mája 1973 a 11. júla 1979). Keď začiatkom roku 1974 posledná posádka odletela, stanica bola vynesená na „cintorínsku parkovaciu dráhu“ vo výške 465 km, odkiaľ ju mala v 80. rokoch 20. storočia zvýšená slnečná aktivita stiahnuť do ohnivého konca v atmosfére. Vedci sa však trochu prerátali.
V roku 1978 NASA uvažovala nad použitím skoro dokončeného raketoplánu na pomoc pri vyzdvihnutí Skylabu na vyššiu obežnú dráhu, ale tento scenár sa nestihol zrealizovať. Stanica nakoniec spadla 11. júla 1979, ale nezhorela v atmosfére úplne a niektoré pomerne veľké trosky minuli zamýšľaný cieľ v Indickom oceáne a dopadli pri austrálskom Perthe. Našťastie neboli hlásené žiadne zranenia.
Rusi zvládli deorbitáciu Miru podstatne lepšie. Po 15 rokoch fungovania bola stanica Mir zlikvidovaná 23. marca 2001 v troch etapách. Najprv jej obežnú dráhu nechali klesnúť do výšky 225 km, potom sa k stanici pripojila nákladná kozmická loď Progress M1-5, navrhnutá špeciálne na pomoc pri deorbite stanice. Loď pomocou svojich motorov potom počas cca 22 minút presne nasmerovala Mir nad vzdialenú oblasť Tichého oceánu, východne od Fidži, kde zhorela.
Pokiaľ ide o blížiaci sa koniec životnosti a zánik ISS, NASA má plán, ako ho realizovať. Podľa Kirka Shiremana, zástupcu manažéra programu NASA pre ISS, je vytypovaná obežná dráha a zmena rýchlosti, ktorá by nasmerovala stopu trosiek do oceánu mimo obývaných oblastí.
Asi rok pred plánovaným dátumom vyradenia z prevádzky by mala ISS začať klesať z normálnej obežnej dráhy vo výške približne 400 km. Neskôr sa k nej pripojí nepilotovaná kozmická loď, ktorá by stanicu mala posunúť bližšie k Zemi (respektíve do atmosféry). Finálna posádka bude z ISS evakuovaná tesne predtým, ako stanica dosiahne výšku 185 km. V tomto bode pripojená loď zapáli svoje motory v sérii deorbitálnych impulzov, aby stanicu nasmerovala na zachytávaciu trajektóriu nad Tichým oceánom.
Štúdia z roku 1998 vykonaná Úradom pre integráciu misií ISS zistila, že nekontrolovaný návrat stanice by mal za následok neprijateľnú pravdepodobnosť obetí medzi 0,024 až 0,077 (2 zo 100 až 8 zo 100). Podľa noriem NASA (NASA-STD-8719.14A, Process for Limiting Orbital Debris) však nemá riziko ľudských obetí na zemi pri likvidácii kozmického odpadu presiahnuť 0,0001 (to je menej ako 1 z 10 000).
NASA sa ešte nerozhodla, ktorá nepilotovaná loď bude na tento účel použitá. Plán z roku 2019 schválený bezpečnostnou radou NASA sa spoliehal na Roskosmos, ktorý by opäť vyslal kozmickú loď Progress, ako v prípade stanice Mir.
ISS je však iná „váhová kategória“ ako Mir a v súčasnej situácii zmrazených rusko-amerických vzťahov po invázii na Ukrajinu je ťažké odhadnúť, či bude takáto alternatíva k dispozícii. Inou možnosťou je vyvíjaná kozmická loď Orion, alebo využitie niektorej z lodí súkromných spoločností – Dragon, Cygnus, alebo Starliner. Na prípravu zostáva ešte zhruba desaťročie, ale aby bol bezpečný, je potrebné najväčší vesmírny ohňostroj plánovať už teraz.
Zdroj