Fenomén posledných rokov stále nie je predmetom mnohých štúdií. Je pre nás virtuálna realita nebezpečná? Aké sú jej riziká okrem zakopnutia o kábel?
I napriek tomu, že koncept virtuálnej reality je omnoho starší, ako si mnohí myslíme, sa pojem VR začal vo veľkom objavovať až v roku 2012. V tomto období totiž na crowdfundingovú stránku Kickstarter pribudol projekt Oculus, ktorý vyzbieral približne 2,4 milióna dolárov od ľudí, ktorí chceli uniknúť od skutočnej reality.
Tá virtuálna si od tej doby prešla pomerne dlhou cestou. Na trh prišiel Oculus Rift, ako aj HTC Vive. Až tieto headsety nám ukázali, aký môže byť iný svet zaujímavý. VR však neponúka len pomyselné ružové okuliare, ktoré si používateľ nasadí kedykoľvek sa mu jeho život nepáči.
Virtuálna realita sa nesnaží pomýliť len používateľov zrak, ale aj sluch a vestibulárny systém. Ten sa nachádza vo vnútornom uchu a je orgánom dynamickej rovnováhy. Vetibulárne reflexy slúžia na to, aby zabránili pádu, keď sa telo pôsobením vonkajšej sily vychýli zo vzpriameného postoja. Pri poškodení vestibulárneho systému vznikajú závraty, poruchy rovnováhy či kolapsy.
Nakoľko ľudské telo nevie pri pobyte vo virtuálnej realite odhadnúť čo je reálne a čo nie, hry ako horské dráhy sa odporúčajú pre používateľa v sede. Inak sa môže stať niečo podobné, ako vo videu.
Ďalším rizikom je porucha zraku. Začnem hneď tvrdením, že na túto problematiku ešte nie je vykonaných dostatok výskumov, obrazovka s nízkym rozlíšením len pár centimetrov od oka však už na prvý pohľad nie je pre človeka veľmi prirodzená. Nehovorím teraz o vysokom kontraste, jase či modrom svetle. Mám na mysli skôr skreslenie pri krajoch šošoviek, ktoré sa naše oko snaží narovnať, pričom je pri tejto aktivite namáhané, čo môže viesť i ku nevoľnosti.
Banálne nástrahy ako potknutie o kábel či nevnímanie okolia hádam netreba spomínať. Konieckoncov, najväčšie hrozby sa skrývajú tam, kde o nich nevieme. Virtuálna realita je stále mladá. Stačí sa pozrieť na telefóny, ktoré sú medzi nami už desiatky rokov a my ešte stále nevieme, do akého rozsahu sú pre nás škodlivé.
I napriek tomu si vie mozog na VR veľmi rýchlo zvyknúť, čo v konečnom dôsledku tiež nie je skvelou správou. Ako dobrý príklad slúži takzvaný simulator sickness, ktorý zažívajú piloti. Tí, ktorí zatiaľ lietali len v simulátore lietadla pociťovali nevoľnosť pri reálnom pilotovaní, zatiaľ čo skúseným pilotom bolo zle pri absolvovaní simulátora. Podobný problém môže nastať i vo svete VR, kedy si človek natoľko zvykne na virtuálnu realitu, že tá ozajstná v ňom bude vyvolávať nevoľnosť.
Vyzerá to tak, že podobne ako pri všetkom ostatnom aj tu (zatiaľ) platí, všetkého veľa škodí. A to i napriek tomu, že i 48-hodinový pobyt vo virtuálnej realite je uskutočniteľný bez nejakých vážnejších následkov.