Výroba elektriny zo slnka má vo vesmíre vyše polstoročnú tradíciu a je dobre zvládnutá. Pre väčšinu vesmírnych sond, ale aj pre ISS patria fotovoltaické panely k hlavným energetickým zdrojom. Navyše vo vákuu, kde nie sú oblaky, ani atmosférický rozptyl svetla, je takáto výroba elektriny omnoho efektívnejšia než na zemi.
V dostatočnej vzdialenosti neexistuje ani noc, takže konverzia môže bežať 24 hodím denne. Preto neprekvapuje, že vedci sa už dávnejšie zaoberajú myšlienkou výstavby veľkých solárnych fariem vo vesmíre, z ktorých by sa elektrina prenášala na Zem. To, čo vyzerá ako sci-fi však môže byť jedného dňa realitou. Potvrdzujú to ambície japonskej agentúry pre výskum vesmíru JAXA, ktorá sa výskumu Space Solar Power Systems (SSPS) venuje už niekoľko rokov.
Pozrite si: Nikola Tesla – vynálezca a vizionár
Dnes nie je hlavným technickým problémom výstavba solárnej elektrárne na geosynchrónnej dráhe vo vzdialenosti 36 tisíc kilometrov (ekonomiku nechajme bokom!), ale prenos energie na Zem.
Podľa portálu Phys.org sa japonským vedcom podaril prielom, keď dokázali na vzdialenosť 170 stôp (asi 52 metrov) preniesť pomocou mikrovĺn energiu s výkonom 1,8 kW. Hoci do oných 36 tisíc kilometrov ešte „trochu“ chýba, aj táto vzdialenosť je na súčasné pomery zaujímavá. Systémy bezkáblového prenosu Qi na báze elektromagnetickej indukcie sa na takúto vzdialenosť nechytajú ani vo sne.
Zo správy nie je jasné, akú technológiu vedci pri prenose použili. Spomínajú sa len mikrovlny a prijímacia anténa o ploche 4 m2. Vysielač použil sústavu štvorice antén s rozmerom 0,6 x 0,6m.
Jednou z možností je, že prenos využíva mikrovlnný princíp ako radar, druhou možnosťou je magnetická rezonancia. S tou experimentoval už legendárny vynálezca a génius Nikola Tesla a na jeho myšlienkach dnes stavia americká spoločnosť WiTricity.
Pozrite si: Toyota testuje bezdrôtové nabíjanie hybridov cez WiTricity
Aj keď technológia použitá vedcami z JAXA nie je jasne špecifikovaná, pri možnej realizácii vesmírnej elektrárne vidím v nasadení klasických mikrovĺn, ale aj prípadných laserov, značné riziká a problémy.
Tým prvým je rozptyl energie pri prenose na veľkú vzdialenosť (platí pre mikrovlny) a nebezpečenstvo pre organizmy a ľudí, ktorí by sa mohli ocitnúť v dráhe energetického prenosu. Vtáky a lietadlá by mohli byť ohrozené, keďže silové pole tu má účinky podobné mikrovlnke. Pri magnetickej rezonancii naopak nedochádza k zjavným tepelným, ani iným fyzikálnym účinkom na predmety, nachádzajúce sa na trase medzi anténami.
Myšlienkou výroby energie vo vesmíre sa už v 60-tych rokoch minulého storočia zaoberala NASA a JAXA pracuje na svojom vládou financovanom programe SSPS od roku 2009. Napriek tomu vedci pripúšťajú, že od praktickej realizácie transportu energie z vesmíru nás delia ešte desaťročia a ako možný časový horizont udávajú rok 2040.
Zdroj a foto: Phys.org, GIZMODO