Pozrite si
Ekonomický analytik a filozof Tomáš Sedláček predpovedá, že v budúcnosti budeme všetci žiť hlavne vo virtuálnej realite a do tej skutočnej sa budeme len občas chodiť „čudovať“ tak, ako dnes chodievame na dovolenku do hôr, alebo k moru. Takýto spôsob života vraj bude ekologický, lebo nebudeme musieť fyzicky cestovať a míňať materiálne zdroje.
Tomáš Sedláček oponuje skeptikom tým, že my už vlastne tisícročia žijeme v umelej realite, ktorú sme si sami vytvorili, aj keď táto realita nie je virtuálna, ale materiálna. Mestá vrátane umelo vysadených parkov nie sú prostredím vytvoreným prírodou a zjavne väčšine ľudí vyhovujú.
Tu by sa ale dalo s pánom Sedláčkom polemizovať, pretože mestá s dopravnými zápchami, priemyselnou výrobou znečisťujúcou vodu a ovzdušie, vykurovaním pevnými palivami a asfaltom a betónom devastujúcimi mikroklímu nie sú práve ideálnym miestom pre život. Aj keď – našli by sa aj príklady príjemných miest.
Od kolektívneho nevedomia k internetu
Tak akosi to bude aj s informačnými technológiami, ktoré kvalitu nášho života doslova prevrátili naruby. Začalo to v 19. storočí telekomunikačnými vynálezmi ako telegraf a telefón, ktoré priniesli „technologickú telepatiu“, pokračovalo v 20. storočí príchodom rozhlasu, televízie a vývoj akceleroval hlavne po objavení mikroprocesorov a nástupe osobných počítačov, mobilných telefónov a predovšetkým internetu.
Tieto tri oblasti postupne vytesňujú staršie IT (telegraf, resp. ďalekopis – ten je mŕtvy už desiatky rokov, pevné telefónne linky aj rozhlas a televíziu) a predstavujú nielen novú, vyššiu formu „technologickej telepatie“, ale prinášajú aj nové spôsoby práce, zábavy a trávenia času v multimediálnom prostredí.
To, že sa mobilný telefón transformoval na smartfón, bola najväčšia infokomunikačná revolúcia v ľudskej histórii, hoci to možno v bežnom živote takto dramaticky nevnímame.
Smartfón ako vreckový počítač pripojený k internetu (samozrejme bezdrôtovo) a nadupaný množstvom funkcií a možností, ktoré s telefonovaním, či dokonca s komunikáciou akéhokoľvek druhu ani nesúvisia, sa stáva exoprotézou nášho mozgu. Veľká časť populácie sa už v neprítomnosti svojho smartfónu cíti diskomfortne a áno, vytvára sa závislosť na smartfónoch. Tá je účinne živená, okrem iného, sociálnymi sieťami.
Je fakt, že vďaka smartfónom, ktoré sú on-line a skrz sociálne siete, e-mail a komunikačné aplikácie sme informačne prepojení viac, ako kedykoľvek predtým. C.G. Jung síce tvrdil, že celé ľudstvo je prepojené tzv. kolektívnym nevedomím, ale internet, počítače a smartfóny nám pomohli zrealizovať kolektívnu informačnú matricu na fyzickej úrovni.
Čo to ale urobí s ľudstvom? Už dnes pozorujeme vplyv IT na oblasť vzťahov – nielen vďaka pornografii, ktorá je jedným z najžiadanejších druhov obsahu na internete, alebo virtuálnej realite streamovaných multimédií, ale aj priamo na fyziológiu ľudského tela. Nepríjemným zistením je neblahý vplyv počítačov a smartfónov na štruktúry mozgu a s tým spojený pokles IQ a zhoršovanie pamäte.
Facebook ako droga?
Niektorí vedci a lekári už v súvislosti s používaním IT bijú na poplach. Patrí k nim aj česko-americký neurológ, profesor Martin Jan Stránský, ktorý prednáša na lekárskych fakultách Univerzity Karlovej v ČR a na Yale University v USA. Jeho pohľad na sociálne siete nie je práve lichotivý.
Hovorí, že sociálne siete boli zámerne vyvinuté a naprogramované tak, aby vytvárali závislosť. Dojem, že vás ľudia v nejakej komunite, hoci aj virtuálnej oceňujú, uznávajú a podobne, prispieva k tvorbe hormónu šťastia – dopamínu.
Podľa Martina Jana Stránského sociálne siete využívajú poznatky z neurológie a sú postavené na návykovom mechanizme. Sú totiž zamerané na trasy v mozgu aktivované odmeňovaním, čo produkuje práve ten hormón šťastia. Tak, ako je ale virtuálnou realita sociálnych sietí, je zdanlivé aj toto šťastie a nie je zadarmo.
„Používanie sociálnych sietí je priamo spojené s nárastom úzkosti, depresie a s poklesom spokojnosti a zdravia,“ uviedol prof. Stránský v rozhovore pre iROZHLAS.cz.
Štúdie údajne dokazujú, že s užívaním sociálnych sietí priamo súvisí miera úzkosti a depresie. Ako lekár a filozof si kladie otázku: „Je môj život (vďaka sociálnym sieťam, pozn. red.) šťastnejší? Som šťastnejší, ak to robím?“ A odpoveď znie: „Jednoznačne nie.“ A týka sa to vraj akéhokoľvek užívania sociálnych sietí.
Existuje priama súvislosť s uvedenými neduhmi. Tie najviac postihujú, pochopiteľne, mladú generáciu, ktorá je na sociálnych sieťach odchovaná odmalička. Dnešná mládež od 13 do 18 rokov má 70-percentný nárast úzkosti, depresie a samovrážd oproti predchádzajúcim generáciám.
Príťažlivosť sociálnych sietí súvisí aj s jednou z hlavných evolučne daných funkcií mozgu, ktorá sa viaže k vývoju reči a príslušnosti ku skupine, kmeňu, klanu. Byť členom rodovej skupiny bolo v dobe kamennej otázkou prežitia. Táto potreba v našom mozgu funguje aj dnes – chceme byť členmi spoločenstva. A náš mozog reaguje určitým dopamínovým citovým koeficientom na každé rozhodnutie.
Mozog toto vzrušenie potrebuje, aby premýšľal. Teraz sa však prvýkrát v histórii ľudstva dostávame na križovatku, keď používame záležitosti, ktoré v reálnom svete neexistujú. Mnohé stránky na internete, ale hlavne sociálne siete boli vytvorené tak, aby stimulovali dávky dopamínu, čím sa vytvorí závislosť a zvyšuje sa návštevnosť stránok.
Ale zďaleka to nie je len o sociálnych sieťach. Z vyhľadávača Google vyrástol skutočný hegemón, ktorý diktuje, ako majú novinári a copywrighteri písať texty, aby mali optimálny rating pri vyhľadávaní, väčší počet videní a viac zobrazení reklamy, od ktorých sa odvíjajú príjmy vydavateľstiev a firiem.
Výsledkom sú neraz články, pri ktorých aj priemerne inteligentný človek pochybuje, či ho autor nechce uraziť naznačujúc, že je dementný, keď mu kľúčové oznámenie uvedené v nadpise zopakuje v perexe a pre istotu aspoň dvakrát aj v prvých dvoch odsekoch textu. Tvorcovia vyhľadávača akoby vnucovaním svojho algoritmu širokej populácii chceli vytvoriť kontrolovanú a predvídateľnú spoločnosť.
Zraniteľné deti
Technológie, tie informačné nevynímajúc, sú síce pomocou, ale zároveň barličkou, vďaka ktorej naše schopnosti atrofujú. Ak sa budete všade voziť autom, vašej fyzickej kondícii to asi nepomôže. Tak je to aj s telefónnymi zoznamami v mobiloch, kalkulačkami a tak ďalej. Mnoho ľudí dnes nevie ani svoje vlastné telefónne číslo nehovoriac o rodine a blízkych. A čo vy? Dokážete spamäti vynásobiť dve dvojciferné čísla, aby sme neboli extra nároční?
Sociálne siete a IT všeobecne idú ešte ďalej. To, čo pozorujeme, je zmena k horšiemu. Podľa výskumov sa isté anatomické štruktúry mozgu strácajú, alebo sa zmenšujú.
„Mozog je ako mysliaci sval,“ uvádza prof. Stránský, „čím viac s ním cvičíme, tím viac rastie.“ U ľudí, ktorí trávia viac ako päť hodín denne na sociálnych sieťach, časti mozgu v čelných lalokoch ochabujú a zoslabujú sa aj tamojšie neurónové spoje. Tie sú podľa vedcov pre človeka v porovnaní s inými živočíchmi unikátne a umožňujú nám premýšľať o veciach, ktoré sme už prežili. Užívateľov sociálnych sietí zaujímajú počty lajkov a iné nezmysly, ale nepotrebujú premýšľať nad sebou, alebo konštruktívne diskutovať. Česť výnimkám!
Má to však za následok znižovanie neurochemickej aktivity mozgu, a tým sa príslušné miesta a trasy v mozgu anatomicky oslabujú. Aj preto podľa niektorých štúdií pozorujeme, že končí éra nárastu IQ, a dokonca priemerné IQ populácie klesá. Zároveň narastá úzkosť a depresia. Zlou správou je, že tieto zmeny sa môžu už po niekoľkých generáciách dokonca zakomponovať do genetického kódu a stávajú sa dedičnými.
Americká pediatrická akadémia vydala v roku 2016 odporúčanie pre rodiny a lekárov, že žiadne dieťa do dvoch rokov by pred sebou nemalo mať žiadny displej, či obrazovku. Neskôr maximálne dve hodiny denne a iba pod dohľadom. Najvhodnejšie sú rôzne interaktívne programy a aplikácie.
A aká je realita? Na trhu nájdeme televízny kanál určený na „ukľudnenie“ dojčiat a ako rodičia sami dávame deťom tablety a smartfóny, ktoré ich priťahujú ako magnet. Buď preto, aby sme im dopriali „to najlepšie“, alebo si myslíme, že takto sa zabavia a dajú nám pokoj neuvedomujúc si, že im robíme medvediu službu.
Ako kyborgovia k svetlým zajtrajškom?
Odborníci vplyv IT na ľudí z hľadiska neurológie sledujú už minimálne 15 rokov. Zistenia naznačujú, že niektoré intelektuálne a mozgové schopnosti plošne degradujú a dnes je podľa prof. Stránského potvrdené, že ide o dôsledok používania technológií. Niektorí ľudia sa dnes pozerajú na displej smartfónu, počítača a TV v priemere až 9 hodín denne, čo je problém.
Evolučne nie sme prispôsobení na to, aby sme pol dňa sedeli a pozerali do obrazovky. Takýmto životným štýlom, pokiaľ ho nebudeme vedieť kompenzovať primeranými aktivitami, si môžeme privodiť okrem degradácie mozgových funkcií aj rad ďalších zdravotných problémov.
Na druhej strane sú tu odborníci, ktorí sú z prínosu technológií nadšení. Tomáš Sedláček si myslí, že život vo virtuálnej realite bude pre ľudstvo prínosom. Vieme si to predstaviť u hendikepovaných ľudí s obmedzenou možnosťou pohybu, alebo u ľudí, čo z rôznych dôvodov nemôžu, alebo nevedia nadväzovať sociálne kontakty v reálnom svete. Ale žeby sa z toho mal stať mainstream? Uvidíme.
Známy vizionár a renesančný inovátor 21. storočia Elon Musk na jednej strane spolu s ďalšími odborníkmi varuje pred rizikami umelej inteligencie, zároveň však jeho spoločnosť Neuralink vyvíja technológie, ktoré umožnia prepojenie ľudského mozgu a počítačov, resp. umelej inteligencie.
Vyzerá to rozumne. S podporou umelej inteligencie a možno aj senzorov, ktoré rozšíria kapacitu nášho zmyslového vnímania, by sme mohli preskočiť evolučný schodík, alebo celé schodište a získať konkurenčnú výhodu pred ľuďmi, ktorí sú len z mäsa a kostí.
Ak ale napríklad exoskeleton umožní chodiť ochrnutému človeku, alebo pomôže oslabenému, dáva zmysel, aby som ho nosil ja, len aby som rýchlejšie zabehol stovku?
A keď by nám atrofovalo málo namáhané svalstvo, zostali by sme už na exoskeleton odkázaní. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tu znejú akési falošné tóny. Už mocipáni za socializmu si mysleli, že vďaka vede a technike čoskoro rozkážeme vetru a dažďu.
Skutočnosť je však taká, že príroda nás dokáže bez problémov dať do laty aj s našimi IT a kozmickými technológiami. Aj spomínané výskumy a štúdie neurológov ukazujú, že IT sa ľahko môžu zmeniť z pomocníka na nepríjemného diktátora.
Čo spravia s mozgom barličky implantátov v podobe vysokovýkonných procesorov, prípadne senzorov, dnes môžeme len hádať. Obávam sa, že nič dobrého to nebude. Dúfajme, že nám zostane možnosť voľby, či sa takouto cestou vybrať, alebo nie.