Dnes si pripomíname smutné výročie, 28. januára 1986 pri svojej desiatej ceste do vesmíru explodoval raketoplán Challenger. Stalo sa to len 73 sekúnd od štartu.
Plánovaný štart raketoplánu z plochy B, STS-51L bol sužovaný meškaniami. Termín bol pôvodne stanovený už na 22. januára 1986, presunul sa na 23. januára, potom 24. januára až napokon sa zdalo, že to vyjde 28. januára. Návrat na Zem sa predpokladal za šesť dní a 34 minút po štarte.
Asi v 72,20 sekunde od štartu bola spodná vzpera spájajúca raketový posilňovač na tuhé palivo a vonkajšia nádrž oddelená (odtiahnutá) od oslabenej vodíkovej nádrže, čo umožnilo pravému raketovému posilňovaču na tuhé palivo otáčať sa okolo hornej pripojovacej vzpery.
V 73,124 sekunde bola pozorovaná biela para unikajúca z vonkajšej strany kupoly dna nádrže. To bol začiatok štrukturálnej poruchy vodíkovej nádrže, ktorá vyvrcholila pádom celej zadnej kupoly a takmer okamžite prišlo k masívnemu, takmer explozívnemu horeniu vodíka.
Katastrofu spôsobilo zlyhanie dvoch tesnení, tzv. O-krúžkov, ktoré boli tam, kde nemali byť. Príliš nízka teplota pri štarte (–1 až –2° C) zapríčinila nízku pružnosť tesnení na jednej z pomocných rakiet SRB. Bežné teploty na rampe počs štartov raketoplánov pritom neboli nikdy nižšie ako 11,5 °C.
Veliteľom kozmickej lode bol Francis R. Scobee, pilotom Michael J. Smith. Nasledovali traja špecialisti Judith A. Resnik, Ronald E. McNair a Ellison S. Onizuka. Poslednou členkou posádky bola Sharon Christa McAuliffe.
Christa McAuliffe bola víťazkou súťaže NASA, stala sa prvou učiteľkou a zároveň prvou súkromnou osobou, ktorá letela, resp. mala letieť do kozmu. NASA ju vybrala na túto pozíciu v lete 1984, na jeseň si vzala ročnú voľno z vyučovania, počas ktorej jej NASA vyplácala plat a trénovala na misiu Shuttle začiatkom roku 1986. NASA zariadila, aby deti v mnohých verejných školách v USA mohli sledovať štart naživo.
Nehoda zapríčinila 32-mesačnú stopku v programe Space Shuttle, prezident USA Ronald Reagan komisiu na vyšetrovanie príčin katastrofy, známu ako Rogersova komisia podľa jej predsedu, bývalého ministra zahraničia Williama Rogersa. Výsledok potvrdil, že príčinou nešťastia bolo zlyhanie tesnení v posilňovači rakiet. Obvinila sa však aj neschopnosť NASA za zlé technické rozhodovanie v priebehu niekoľkých rokov zo strany vysoko odborného personálu NASA a dodávateľov. Svoj podiel na vine malo aj počasie, v čase štartu (od 37. do 63. sekundy) stúpal raketoplán s najsilnejšími výkyvmi vetra, aké boli kedy počas štartu raketoplánov zaznamenané.
Životy siedmich astronautov to samozrejme nemohlo vrátiť. Od nehody, ktorá patrí medzi najväčšie nešťastia v dejinách kozmonautiky, uplynulo 36 rokov.