Pozrite si
Oceány, rieky, príroda, ale aj mestá a nakoniec aj skládky zamorené plastovým odpadom nás už istý čas nútia intenzívne pracovať na náprave. Zachytávanie a lovenie odpadu v oceánoch je syzifovskou úlohou, ktorej výsledok je neistý.
Účinnejšie je zamerať pozornosť bližšie k zdrojom znečistenia – zachytávať odpad už v riekach a najlepšie by bolo dostať sa do hláv tých, ktorí ho dokážu bez zábran odhodiť, alebo jednoducho minimalizovať používanie plastových obalov a ďalších produktov..
Istým kompromisom sú bioplasty, ktoré sú biologicky rozložiteľné, alebo navyše vyrobené z biologických materiálov (rastlín, alebo rias), takže časom z ekosystému zmiznú. V ideálnom prípade sa môžu premeniť na kompost a živiny pre ďalšie pestovanie rastlín.
Problémov s tým spojených je však viacero. . Podľa údajov nemeckého Inštitútu pre bioplasty a biokompozity (IFBB) v roku 2018 sa na svete vyrobilo 2,6 milióna ton bioplastov, čo je menej ako 1% z 300 miliónov vyrobených plastov. IFBB však predpokladá, že výroba bioplastov by mohla do roku 2023 vzrásť o 65 percent. Stále to však bude len minimálny podiel zo svetovej produkcie.
Zlou správou je, že zvyšovanie produkcie bioplastov napríklad z kukuričného škrobu, vyvíja rovnaký tlak na deformácie produkcie potravín, ako biopalivá. Ak takúto výrobu štáty navyše zadotujú, je to čistá cesta do pekla.
Výrobcovia produktov z takýchto plastov nezabudnú z marketingových dôvodov na ne umiestniť príslušné štítky, aby bolo jasné, že ide o ekologické výrobky. Lenže s tou ekológiou to nie je úplne jednoduché.
Keďže biologicky odbúrateľné plasty sa nedajú recyklovať spolu s ropnými plastmi a obce väčšinou nemajú zaistené kontajnery na ich separovaný zber, väčšinou skončia v komunálnom odpade a na skládkach. Tam sa síce rozložia, ale v tomto procese opäť vzniká oxid uhličitý (v horšom prípade metán), ktorý sa uvoľní do atmosféry. Žiadny kompost, ktorý by obohatil pôdu sa nekoná.
Druhá možnosť je, že ľudia tieto plasty nahádžu do zberných nádob pre klasické plasty, kde kontaminujú zber a recyklačný proces.
Vývoju bioplastov sa venuje aj výskumný tím pod vedením profesora Pavla Alexyho z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave a má na konte viacero sľubných patentov (viď odkaz na článok vyššie).
Najbežnejšou formou bioplastov je PLA (polylactic acid), tvrdý plast vyrábaný z kukuričného škrobu, alebo ďalších cukrov, ktorý môže nahradiť fľaše, šálky a iné nádoby. Je biologicky rozložiteľný, ale musí byť zbieraný ako odpad separátne od „ropných“ plastov, aby sa dal spracovať.
Druhou skupinou sú bioplasty založené na riasach a baktériách známe ako PHA (polyhydroxyalkanoáty). Tie ponúkajú účinnejšiu cestu k zníženiu trvalých dopadov plastov, čím sa dostávame bližšie k obehovej ekonomike. Výroba týchto bioplastov je však drahšia a rovnako ako PLA vyžaduje správne triedenie a recykláciu.
Samotné bioplasty nie sú zlé, ale samé o sebe nie sú riešením ekologických problémov s plastovým odpadom. Pre ich efektívne uplatnenie bude potrebné vyriešiť ich jednoznačné označovanie a zároveň zber a spracovanie. Najlepšou cestou je však celkové obmedzenie spotreby plastov a ich náhrada ekologickými alternatívami. Vratné sklenené a PET fľaše sú jedným z príkladov.
Zdroj