Pozrite si
Hurikány, záplavy, striedané obdobiami sucha, znižovanie zásob podzemných vôd, a množstvo ďalších nepríjemností spôsobuje nárast energie v zemskej atmosfére. Dôvodom je, okrem iného, zvýšený obsah skleníkových plynov, ku ktorému svojou výrobou, dopravou a životným štýlom prispieva aj ľudská civilizácia.
Tvrdenia klimaskeptikov, že zmena klímy je prirodzený jav a človek ju ovplyvňuje zanedbateľným spôsobom, nespôsobia, že tropické letá budú menej horúce a ľadovce sa budú topiť pomalšie.
Následky dnešnej benevolencie si „užijeme“ v budúcnosti
Súčasný obsah CO2 v atmosfére na úrovni 392,40 ppm predstavuje množstvo, s ktorým sa biosféra Zeme nedokáže vysporiadať bez podstatných zmien. Pritom vyvíjame aktivity, ktoré situáciu len zhoršujú. K bezbrehému spaľovaniu fosílnych palív pridávame odlesňovanie až 13 miliónov hektárov ročne.
Táto likvidácia lesov podľa Greenpeace spôsobuje približne 20 % z celosvetových emisií skleníkových plynov (aj kvôli vypaľovaniu lesov) a významne zvyšuje stratu biodiverzity.
Ďalším odvetvím s masívnym príspevkom emisií skleníkových plynov je poľnohospodárstvo. V EÚ má podiel asi 9% na emisiách skleníkových plynov – tu figuruje popri CO2 aj metán (CH4) z chovu hospodárskych zvierat. Metán je pritom niekoľkonásobne účinnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý.
Aj keby sme okamžite zastavili všetky emisie skleníkových plynov (čo sa nikdy nestane), v atmosfére je ich už toľko, že zvýšia priemernú teplotu o 1,2 až 1,3 °C. Nepríjemnou správou je, že klíma a faktory, ktoré ju utvárajú, majú pomerne veľkú zotrvačnosť.
Vrtochy počasia, ktoré zažívame dnes, majú svoj pôvod v množstve skleníkových plynov vypustených pred dvoma-troma desaťročiami.
Rovnakú zotrvačnosť budú mať aj nápravné opatrenia, ako odstavovanie tepelných elektrární, alebo rozvoj elektromobility, využívajúcej elektrinu z bezuhlíkových zdrojov. Treba však zabojovať na všetkých frontoch, preto sa možno ukáže ako jedno z rozumných riešení aj aktívne likvidovanie CO2 z atmosféry.
Technológiami proti oxidu uhličitému
Bioenergia so zachytávaním a skladovaním uhlíka (BECCS) je jednou nádejných testovaných techník. Keď rastliny rastú, absorbujú CO2 z atmosféry. Pri spaľovaní tejto biomasy v elektrárňach a teplárňach sa však tento uhlík uvoľňuje späť do atmosféry, takže výsledná bilancia má čistý nulový efekt. BECCS sa ale snaží produkovaný uhlík zachytávať a ukladať v hlbokých podzemných geologických útvaroch.
Ďalšou z techník odstraňovania atmosferického uhlíka je Direct Air Capture (DAC), ktorá sa už začína aj využívať. Aj táto metóda má rovnaký cieľ: stiahnuť oxid uhličitý z atmosféry a uzavrieť ho v podobe, ktorá neprispieva k účinkom globálneho otepľovania.
Technológie DAC často využívajú viazanie oxidu uhličitého na určitý chemický adsorbent. Jedným z prvých použitých sorbentov bol roztok hydroxidu vápenatého, ktorý silno viaže CO2 a reakciou vzniká uhličitan vápenatý. Zachytený CO2 sa potom oddeľuje, čisti a v koncentrovanej podobe sa používa v priemyselných aplikáciách.
Problémom je však vysoká energetická náročnosť a náklady, ktoré ekologický zmysel celého procesu značne spochybňujú. Štúdia National Research Council z roku 2015 odhadovala náklady za tonu CO2 vyťaženého v tom čase z atmosféry na 400 až 1 000 USD. Aby sa vývoj klímy udržal v intervale Parížskej klimatickej dohody, dosiahnuť zníženie emisií pomocou technológií DAC by bolo ekonomicky neuskutočniteľné.
Globálne by sme potrebovali každoročne odstrániť z atmosféry 5 miliárd ton CO2, čo by pri uvedených nákladoch mohlo znamenať až 5 biliónov USD. Okrem toho na každú tonu získaného CO2 si chemické procesy vyžiadajú 12 gigajoulov energie, ktorá má taktiež uhlíkovú stopu.
Pôjde to aj lacnejšie
Súčasné problémy s technológiami DAC neodradili podnikateľov, aby sa pokúšali o ich zdokonalenie. Medzi priekopníkov patrí švajčiarska spoločnosť Climeworks.
Prevádzkuje už malý komerčný systém DAC v horskom meste Hinwil vo Švajčiarsku. DAC sa nachádza pri mestskej spaľovni, ktorá poskytuje teplo na riadenie procesu molekulárnej separácie a energiu na pohon výkonných ventilátorov. Získaný a vyčistený CO2 odoberá miestne skleníkové hospodárstvo, zaoberajúce sa pestovaním ovocia a zeleniny, ktoré platí okolo 225 USD/t čistého CO2. (Oxid uhličitý urýchľuje rast rastlín a zvyšuje výnosy.)
Podľa Christopha Gebalda sa súčasné náklady za tonu CO2 pohybujú okolo 600 USD, no do piatich rokov by sa mala technológia natoľko zdokonaliť, že klesnú na jednu tretinu (200 USD/t). Dlhodobým cieľom sú náklady 100 USD za tonu CO2, uviedol Ch. Gebald.
Iný prístup boja proti skleníkovým plynom ukázala spoločnosť Healthy Climate Alliance (HCA), ktorá na rozdiel od Climeworks zachytáva vzdušný CO2 pomocou špeciálnej živice, z ktorej ho vie vo vode opäť uvoľniť. HCA tvrdí, že po nasadení technológie v priemyselnom meradle klesnú náklady na tonu CO2 na 30 USD.
HCA predáva CO2 spoločnosti Blue Planet, ktorá predáva stavebné hmoty na báze uhlíka a cieľovým produktom je betón. Obe firmy dúfajú, že táto technológia pomôže otvoriť trh s kapacitou až 20 miliárd ton oxidu uhličitého ročne. Ak by sa tak stalo, bol by to elegantný ťah na účinné znižovanie skleníkových plynov.
Zdroj