6 najhorších zariadení Sony v histórii

Sony je skvelá spoločnosť, priniesla nám „plejko“, vynašla Blu-Ray Disc, preslávila sa prelomovým prenosným kazeťákom, Walkmanom. Ako každá veľká firma, ani ona sa nevyhla prepadákom, ktoré na trhu totálne neuspeli.

Pokračujeme v našom seriáli o neúspešných produktoch. Doteraz ste si mohli prečítať o neúspechoch Apple, Microsoftu, Samsungu a Google.

Sony je neslávna značka kvôli využívaniu proprietárnych formátov vo svojej elektronike. Spomenúť môžeme UMD (Universal Media Disc) či Memory Stick (verzia karty SD od Sony). My si však pozrieme hardvér, ktorý mal veľký potenciál, no neuspel.

Robotické psy Aibo, vyvinuté v Sony Digital Creatures Laboratory a vydané v roku 1999, boli propagované ako „Najlepší priateľ človeka pre 21. storočie“. Ich predaj bol bol však mizerný. Aibo dokázal vyjadriť širokú škálu emócií, vrátane radosti, potešenia, hnevu, zúfalstva a strachu, držať sa za ruku, či dokonca zahrať pieseň.

Cena bola hlavným dôvodom, prečo neboli roboty kupované vo veľkom. Šteniatka Aibo si ich majitelia stále vážia, ale vysoká cena týchto robopsov im zabránila v tom, aby sa rozšírili a dobyli svet. Aibo vygeneroval len zhruba 40 až 80 miliónov dolárov v tržbách. Výroba bola ukončená v roku 2006, no o desať rokov sa Sony opäť pokúsilo o reštart. Nový Aibo bol krajší ale i múdrejší. Sony ho vybavilo AI, takže sa dokázalo učiť nové funkcie aj neskôr. Cena bez dane bola zhruba 1 500 dolárov.

V roku 2006 debutovalo Mylo (My Life Online). Zariadenie bolo určené tým, ktorý chceli mať v ruke malý počítač, ale nechcela míňať za smartfón. Tie boli v tej dobe len v začiatkoch.

V tej dobe bol T-Sidekick Mobile považovaný za najneuveriteľnejší mobil, pretože obsahoval plnú klávesnicu na písanie textových správ, bol prepojený s AOL, mal prístup k e-mailu i okamžitým četom MSN a mal digitálny fotoaparát. Mylo mal hrúbku 23,9 mm, šírku 123 mm s uhlopriečku 61 mm (2,4″) s QVGA (320 × 240 px) rozlíšením.

Sony Mylo sa pokúsilo dosiahnuť to isté. Aj keď Mylo fungovalo iba cez Wi-Fi, prichádzalo so softvérom Skype, ako aj s webovým prehliadačom (Opera) a četovacím klientom. Výrobca to však prepáli vysokou cenou, nedostatok mobilného pripojenia brámil lepšiemu využitiu. V roku 2008 bol vydaný nástupca Mylo 2, hoci iPod Touch a iPhone od Apple už boli v predaji. iPad bol lacnejší, ponúkal väčšiu vnútornú kapacitu, bol lepší prakticky vo všetkých smeroch. Cena za Mylo 1. generácie bola 349,99 dolárov, 2. generácia stála 299,99 dolárov.

Airboard existoval desať rokov predtým, než sa ľudia zamilovali do iPadu. Tablet mal 10″ displej a bol pripojený k základnej stanici s pripojením na internet a TV tunerom cez Wi-Fi ( 802.11a/b/g). Dal sa použiť ako televízny zobrazovací panel, zvládol aj prehliadanie internetu, vrátane streamovania videa. Nechýbala možnosť čítania e-mailov, či pozeranie digitálnych fotografií – to všetko bez potreby počítača.

Airboard bolo možné navigovať a ovládať pomocou dotykového panela. Wi-Fi systém AirBoard využíval technológiu Sony Hi-Bit Wireless na dosiahnutie vysokých rýchlostí prenosu dát. Vďaka funkcii TV obraz v obraze môžu dokonca vykonávať viacero úloh naraz. Napriek tomu tento zaujímavý model nikdy nezískal široké uznanie. Prečo to tak bolo? Väčšiemu rozšíreniu bránili tri prvky: išlo o nekvalitný výrobok s vysokou cenou a nemal takmer žiadnu publicitu.

Wi-Fi kamera Cybershot DSC-G3 bola na CES 2009 hlavným modelom z predstavených fotoaparátov Sony, až neskôr sa zistilo, že ide o nedotiahnutý výrobok, ktorý získal cenu Best of CES v kategórii fotoaparátov. Veľkou vecou bola funkcia umožňujúca jednoduché bezdrôtové nahrávanie fotografií priamo na web, čo dnes pôsobí pomerne úsmevne.

Ale cena 499 dolárov v kombinácii s chýbajúcou podporou mobilných dát, len s Wi-Fi znamenala, že nie vždy bola záruka, že budete v dosahu, ktoré vám umožní nahrávať obrázky. Navyše skutočný zážitok z používania funkcie Wi-Fi bol sklamaním. Takže aj keď to bol výrobok nabitý (na tú dobu) skvelými funkciami, u používateľov sa neuchytil.

Slovo wena znamená „nosiť elektroniku prirodzene“. Sony hodinky najprv propagovalo na crowdfundingovej kampani, v Japonsku sa dali kúpiť už v roku 2015. Na európsky trh prišli v roku 2019 a ponúkali množstvo rôznych modulov za pomerne vysoké ceny navyše (od 119 do 449 €), ako aj remienkov. Cena hodiniek však bola vyššia ako stáli Apple Watch.

Sony Wena boli odolné voči vode do 50 m, malý displej sa dal využiť na sledovanie hlásení zo smartfónu. Hodinky tiež podporovali bezkontaktné platby (v spolupráci s Mastercard, NXP a Wirecard).

V roku 1999 Sony priniesla prvý prehrávač a rekordér s technológiou MiniDisc. Verila, že spôsobí revolúciu v tom, ako počúvame hudbu. Kazety boli v tom čase na ústupe, zatiaľ čo na CD sa nedalo nahrávať, ľahko sa poškodili a preskakovanie bolo problémom pri používaní mobilných prehrávačov.

MiniDisc bol dobrou alternatívou, spájala digitálnu kvalitu zvuku CD s nahrávacími schopnosťami kazety. Nahrávka na minidisk, na rozdiel od kazety, mohla byť neskôr rozdelená, zlúčená, vymazaná a pomenovaná. MiniDisky a média na nahrávanie však boli pomerne drahé, boli teda málo dostupné pre väčšinu mladých používateľov.

Ďalším problémom bolo, že na MiniDisc bolo dostupných len niekoľko prednahratých albumov, pretože tento formát podporovalo len niekoľko nahrávacích spoločností. Sony sa pokúsilo prilákať nové publikum a zacieliť na správnych zákazníkov a zrejme by bolo napokon úspešné. Prišlo však MP3 a už nebolo potrebné kupovať CD, pretože piesne sa dali kúpiť po 99 centov.

Počas 90. rokov bol MiniDisc populárny v Japonsku a Spojenom kráľovstve, v iných častiach sveta sa nepredával dobre. Po príchode iPodu od Apple boli dni MiniDiscu zrátané a Sony ich nakoniec v septembri 2011 postupne vyradilo.

Do marca 2011 sa predalo 22 miliónov prehrávačov. Sony ho chcelo koncom 80. rokov uviesť na trh za približne 400 dolárov, no po príchode na trh v roku 1989 sa musel spočiatku predávať až za 800 dolárov, neskôr išli ceny výrazne dole.