Keď sa povie SUV, väčšina ľudí si predstaví veľké a pohodlné auto s pohonom 4×4, do ktorého sa zmestí celá rodina a hravo si poradí aj s náročnejším terénom. Nakoľko sa však SUV za posledné roky stalo symbolom akéhosi statusu, pre väčšinu rodín sa stali tieto autá „luxusom, ktorý si nemôžu dovoliť“.
Novinárske autá sú spravidla „v plnke“. Len zriedka sa teda stane, že by sme dostali na test v auto v tzv. ľudovej výbave, a teda takej, v ktorej si ju najčastejšie ľudia aj kupujú. Avšak táto konkrétna Škoda Kodiaq, ktorú sme dostali na test, bola príjemnou výnimkou.
Ako ste sa asi už dozvedeli z iných testov našich novinárskych kolegov, tento Kodiaq je posledným novinárskym kúskom predtým, ako sa najväčšie SUV od Škodovky dočká úplne novej generácie. Aj preto ma mierne zarazilo, že sme nedostali na rozlúčku to najlepšie v podobe výbavy L&K, ale rozumne poskladanú verziu Style.
Poďme ale pekne po poriadku. Či už išlo o pred alebo po facelift, Kodiaq vyzerá naozaj výborne. Aj napriek tomu, že jeho gény nie sú príliš športové (s výnimkou verzie RS) dizajnéri sa rozhodli pre agresívny a dynamický vzhľad a to najmä v prípade predného nárazníku. Ak napríklad stojíte pred skleneným výkladom a po naštartovaní a rozsvietení svetiel uvidíte odraz auta, uvedomíte si len, že ako impozantne vlastne Kodiaq pôsobí.
Oceniť musím tiež zadnú časť, kde si našli svoje miesto veľmi pekne zapracované LED svetlá. Bočný profil je potom oproti zadnej a prednej časti pomerne „nudný“ no dáva na zreteľ, že Kodiaq je kus poriadneho SUV. Rovnako je na tom aj interiér, pri ktorom mi ľudia hýkali ešte predtým ako doň vôbec nastúpili. A nebolo to len z dôvodu svietiaceho nápisu „Škoda“, ktorý citujem „daj prosím do recenzie, lebo je super“.
Už na pohľad totiž ohúri svojim priestorom. A to ešte nie je nič v porovnaní s tým, keď si doň skutočne sadnete. Ak som pri iných autách zvykol hovoriť, že majú vzdušný interiér pri Škode Kodiaq, to platí minimálne trojnásobne. Okrem veľkých možností nastavenia sedadiel aj volantu máte k dispozícií naozaj nadštandardný priestor na nohy, hlavu aj ramená.
To platí či sedíte ako vodič, spolujazdec alebo zadný pasažier. Za volantom navyše nemáte pocit nedokončenosti alebo lacnoty spojený s tým, že Škodovka nemala čím vyplniť priestor. Jednoducho vám len inžinieri dopriali dosť priestoru na vašu existenciu. K dobrej nálade v kabíne potom prispievajú aj pohodlné sedadlá či kvalitné spracovanie, ktoré síce trpí chybami koncernu a nie všetko je na 100 %, no ako taký pôsobí hodnotne.
Keď mi do auta niekto nastúpil, ako prvú vec si všimol dekór na palubnej doske. Názory naň sa líšili od „mohli tam dať aj niečo lepšie“ až po „wow, toto je aký pekný detail“. Zaujímavé je, že prvý druh reakcií bol najčastejšie od mužov a druhý najčastejšie od žien. Muži obloženie zavrhli po zistení, že ide o plast, zatiaľ čo ženy ocenili jeho dizajn. Ja osobne sa prikláňam na stranu žien. Aj napriek tomu, že bol dekór vyhotovený z plastu, jeho svetlá farba a zaujímavý vzor dodávala interiéru punc elegancie.
Navyše sa pod ním skrývala priehradka, takže spĺňal okrem vizuálnej aj praktickú funkciu. Kožený dvojramenný volant ničím neprekvapil ani neurazil. Pevne dúfam, že fyzické tlačidlá, ktoré sa na ňom nachádzajú budú použité aj v ďalšej generácii. Ovládanie je potom už klasické, koncernové.
Na pravej strane sa nachádza ovládanie asistentov a na ľavej ovládanie multimédií a v našom prípade aj vyhrievanie volantu. Adaptívny tempomat sa potom ovláda pomocou samostatnej páčky pod volantom a tu naopak dúfam, že v ďalšej generácii sa toto ovládanie presunie priamo na volant.
Pri asistentoch sa však musím na chvíľu zastaviť. Aj napriek tomu, že ide o „ľudovú“ konfiguráciu, chybáli mi tu niektorí asistenti, na ktorých prítomnosť som si už v iných modeloch zvykol, a ktorý by mali byť už v takto technologicky vyspelých autách štandardom.
Nepotešila ma napríklad absencia asistenta udržiavania v jazdných pruhoch. Keď ho môže mať ako súčasť vyššej výbavy Toyoty Yaris, prečo by ho nemohla mať Škoda Kodiaq. Ešte väčším sklamaním však pre mňa bola absencia stráženia mŕtveho uhla. Ide totiž o prvok výbavy, ktorý vie doslova zachrániť životy a vo veľkom rodinnom SUV by som ho už jednoducho očakával.
K dispozícii som mal teda „len“ adaptívny tempomat, ktorý fungoval bezproblémovo a asistent prednej kolízie, ktorý som naštastie ani raz nepotreboval. Pred vodičom sa potom rozprestiera 10,25″ digitálny prístrojový panel, na ktorý nemám nič iné len slová chvály. Je rýchly, farebný, ostrý a ponúka naozaj veľké množstvo možností zobrazenia.
Náš Kodiaq bol navyše vybavený aj ambientným podsvietením a pri zmene farby sa zmenila aj farba prístrojového štítu. Ide o detail, no poteší. Hlavný displej infotainmentu mal v našom prípade 8″ a išlo teda o základnejšiu verziu. Namiesto väčšej obrazovky sme teda dostali dva postranné otočné ovládače a niekoľko dotykových tlačidiel, ktoré slúžia ako rýchle skratky.
Musím povedať, že ani raz som si počas testovania nepovedal, že by som ocenil väčší displej. Dostať sa do jednotlivých položiek menu pomocou dotykových tlačidiel je totiž rýchlejšie ako by som ich mal hľadať cez samotný displej a fyzické ovládanie hlasitosti hneď vedľa displeja je taktiež veľmi intuitívne.
Samotný displej by potom mohol byť aj rýchlejší a cítiť, že jeho technológia ani grafika už nie je najmladšia. Fungoval však presne tak ako by som od neho očakával a podporoval bezdrôtové Apple CarPlay a Android Auto čo je okrem komfortnej vychytávky aj pravdpodobne jediná vec, na ktorú budete tento displej používať.
Narazil som tu však na môj „obľúbený“ problém. Auto mi síce poskytlo možnosť bezdrôtového Android Auto a Apple CarPlay, no nemalo k dispozícii bezdrôtovú nabíjačku. V iných autách je to spravidla presne naopak a výsledok je ten, že jednoducho potrebujete mať smartfón napojený cez kábel tak či tak. Je to otázka výbavy, no treba na to pri konfigurácii auta myslieť.
Ešte predtým ako sa presuniem na pohon, rád by som spomenul audio sústavu, ktorú som v aute mal. Nešlo o žiadny príplatkový systém, no napriek tomu ma prekvapil svojim rozložení a veľmi dobrou separáciou jednotlivých nástrojov. Na drahšom audio systéme teda môžete pokojne ušetriť. Na čom ale nešetrite sú predné LED Matrix svetlomety, ktoré svietia aj fungujú naozaj perfektne.
Nami testovaný Kodiaq mal pod kapotou 2.0-litrový naftový motor s výkonom 200 koní a krútiacim momentom 400 Nm, vďaka čomu by mal byť schopný zrýchliť z 0-100 km/h za približne 7,7 sekundy. Sila sa potom na kolesá prenáša cez automatickú 7-stupňovú DSG prevodovku.
Aj napriek tomu, že patrím medzi zástancov elektrifikácie k veľkému SUV sa mi naftový motor jednoducho hodí. Tento výkonnejší dvojliter je navyše idálnou voľbou, nakoľko vám ponúkne dostatok dynamiky a zároveň veľmi slušnú spotrebu. Tá sa po mojom testovaní a 1 000 km okruhu obsahujúcom mesto, okresky a veľa diaľnice zastavila na úrovni 6,9 l/100km, čo je veľmi príjemná hodnota.
Jazda samotná je potom komfortná a tichá. Podvozok je nastavený skôr plavne ako športovo a dobrému pruženiu dopomáhajú aj 18″ disky kolies, ktoré sú na hrane toho, aby neboli v karosérii príliš utopené. Kodiaq môžete potom dostať aj s adaptívnym podvozkom, ten sa však do našeho „ľudového konfigu“ nedostal.
Pohon 4×4 vám potom okrem istoty na ceste dodáva aj odvahu ísť mimo ňu a aj štandardný systém Haldex toho zvládne naozaj dosť. Pri jazde v teréne oceníte aj nastavenie prevodovky, ktorá v režime „D“ nereaguje na pedál príliš ostro a dovolí vám dávkováť výkon podľa potreby. V meste je však trochu „prispatá“ a ak potrebujete rýchlo vyraziť z križovatky alebo sa napojiť do premávky, odporúčam ju prepnúť do režimu „S“.
Mnoho ľudí má podľa môjho názoru Škodu ako „lovebrand“ alebo jednoducho etalón toho ako má, to ktoré auto vyzerať. Mnoho modelov iných výrobcov porovnávajú práve s Fabiou, Octaviou či Kodiaqom. Ja osobne by som Škodu Kodiaq po týždni ohodnotil viac ako pozitívne. A viem, že ďalšia generácia prinesie novšie technológie a pravdepodobne aj elektrifikovaný pohon, no zároveň aj vyššiu cenu. „Ľudový“ Kodiaq sa teda razom zmení na „luxus, ktorý si nemôžete dovoliť“.
