Pozrite si
Tím vedcov z University of Rochester sa pokúsil nájsť riešenie, ako by sa dal vytvoriť vesmírny biotop veľkosti mesta s trvalým osídlením, a to bez nutnosti dopravovať nesmierne množstvá všemožných materiálov zo Zeme. Pomôcť by nám mohli asteroidy, ale inak, než by ste očakávali.
Vďaka takmer nulovej gravitácii by sme nedokázali stavať základne na povrchu asteroidov, a aj keby sa to podarilo, ich trvalé osídlenie by bolo nemožné. Mikrogravitácia je spolu s kozmickou radiáciou faktorom, znemožňujúcim život osadníkov dlhšie ako rádovo niekoľko mesiacov.
Obsah pokračuje pod reklamou
Asteroidy však predstavujú veľké zásobárne materiálov, ktoré by nebolo potrebné voziť zo Zeme. S princípom „nenosiť drevo do lesa“ sa ráta aj pri výstavbe základní na Mesiaci a na Marse. Problém je, že asteroidy ani zďaleka nemajú užitočnú silu gravitácie.
Autori štúdie predpokladajú, že ľudia by pre dlhodobú existenciu vo vesmíre potrebovali gravitáciu aspoň o sile 0,3 g (t.j. 3,27 m/s²). To je o čosi menej ako gravitačné zrýchlenie na Marse (3,69 m/s²). Pre porovnanie, na Mesiaci je rovníkové gravitačné zrýchlenie len 0,1654 g, takže s trvalým osídlením to tam tiež nebude jednoduché.
Dosiahnuť by to chceli vyhĺbením dutiny v menšom asteroide a roztočením takto vzniknutého prstenca. Odstredivá sila by potom vytvorila požadovaných 0,3 g. Vnútri asteroidu by bolo možné vybudovať aj základňu vo veľkosti veľkého mesta. Nevýhodu temného prostredia by kompenzovala výborná ochrana pred kozmickým žiarením.
Nápad by sa dal realizovať v asteroide zloženom z pevných hornín s vysokou pevnosťou v ťahu. Väčšina asteroidov v našej slnečnej sústave je však svojím zložením obrovskou hromadou sutín, ktoré drží pohromade len ich vlastná slabá vzájomná gravitácia. Ak by ste takýto objekt roztočili, odstredivá sila by materiál jednoducho rozprášila do vesmíru.
Boli by teda základne vnútri asteroidov vôbec realizovateľné? Vedci z University of Rochester sa nazdávajú, že áno. A prišli s neobvyklým riešením.
Na asteroid by sa natiahol valcovitý vak, o niečo väčší ako samotný asteroid, vyrobený z pružnej, ultraľahkej a ultrapevnej sieťoviny z uhlíkových nanovlákien. Táto sieť by bola dostatočne pevná, aby udržala sutiny asteroidu pohromade.
Postup vedci modelovali na asteroide veľkosti Bennu, s polomerom 300 m. Ten by bol zabalený v sieti z uhlíkových vlákien navrhnutej s dilatačnými škárami tak, aby sa dokázala roztiahnuť ako harmonika na polomer približne 3 km.
Potom by nasledovala fáza roztáčania asteroidu. Vedci tvrdia, že by to bolo možné pomocou solárne poháňaných sutinových kanónov, pripevnených k vonkajšiemu povrchu zadržiavacej siete, ktoré by tangenciálne vyhadzovali do priestoru materiál planétky, čím by sa vytvoril krútiaci moment.
Výskumníci vytvorili aj vzorec na určenie toho, ako dlho bude trvať – v závislosti od množstva solárnej energie a počtu sutinových diel, kým sa asteroid roztočí rýchlosťou potrebnou na vytvorenie užitočnej umelej gravitácie. Pri objekte veľkosti Bennu by to údajne bolo možné dosiahnuť v priebehu niekoľkých mesiacov.
Profesor Adam Frank hovorí, že na základe výpočtov by sa asteroid s priemerom len niekoľkých futbalových ihrísk mohol „nafúknuť“ na valcový vesmírny biotop s obytnou plochou až 56,9 km2, čo je zhruba veľkosť Manhattanu. Ak by sa takto podarilo roztočiť asteroid s polomerom 500 metrov, jeho rotácia by mohla vytvoriť umelú gravitáciu ekvivalentnú pozemskej, teda 1 g.
Nikto nebude v dohľadnej dobe stavať mestá v asteroidoch, pripúšťa A. Frank, ale potrebné technológie neporušujú žiadne fyzikálne zákony. Dnes to vyzerá ako čistá fantázia, ale história nás učí, že storočie technologického pokroku dokáže urobiť predtým nepredstaviteľné veci možnými.