- #E-mobilita
- 4 min.
- 16.11.2021
Ako sa Nórsko stalo jednotkou v elektromobilite? Kde je vôľa, tam je cesta
Škandinávska krajina s bohatými príjmami z ťažby ropy a plynu je paradoxne lídrom v ekologickom prístupe nielen v oblasti cestnej dopravy. Napriek disponibilným zdrojom fosílnych palív väčšinu elektriny Nórsko vyrába v hydroelektrárňach, takže je „zelená“. Aj preto majú elektromobily jazdiace po nórskych cestách skutočne nízku uhlíkovú stopu.
Zároveň sú tu elektroautá veľmi populárne – Nórsko má najväčší podiel elektromobilov na svete. V septembri tvorili elektromobily 78 % celkového predaja áut a v kombinácii s hybridmi a plug-in hybridmi dosiahol celkový podiel elektrifikovaných vozidiel až 92 %. Rok 2025 predstavuje pre predaj nových „spaľovákov“ v Nórsku konečnú. Mainstream ostatných krajín tak hodlá spraviť o 10 až 15 rokov neskôr.
Medzi tradične najpopulárnejšie značky tam patrí Tesla, ktorú dnes na najžiadanejších priečkach reprezentujú Model Y a Model 3 (pred príchodom najlacnejšej Tesly to bol aj Model S), ktoré tvorili 40 percent z celkového predaja.
Zaujímavé je, že elektromobily sú populárne aj v iných severoeurópskych krajinách, napriek jednému z argumentov ich odporcov, že batérie v chladnom počasí dramaticky strácajú kapacitu (čo je koniec-koncov pravda).
Dvojkou je Island, kde elektrifikované modely tvorili v minulom roku vyše 50 % predaja vozidiel. V treťom Švédsku to bola takmer tretina (32 %), v Holandsku 25 % a vo Fínsku 18 %. Naproti tomu v materskej krajine Tesly, v USA, tvorili čisté EV v roku 2020 len 1,7 percenta a v Austrálii okolo jedného percenta.
Nórsky úspech v elektromobilite má viaceré dôvody, ale aj zaujímavé korene. Píše o nich Bevan Shields v austrálskom Sydney Morning Herald. Príbeh odštartovali dvaja ekologickí aktivisti v 80. rokoch 20. storočia, ktorí jazdili na Fiate Panda prerobenom na elektrický pohon.
Verili, že elektrické vozidlá by mali byť oslobodené od mýta, preto pravidelne prechádzali cez mýtnice bez platenia. Neobišlo sa to bez následkov a nakoniec im auto bolo zabavené a dané do dražby. Nikto však o podomácky „zbastlený“ elektromobil s dojazdom 45 kilometrov neprejavil záujem a tak ho odkúpili sami za 200 nórskych korún.
Publicita okolo tohto prípadu však spustila lavínu a ekologickí aktivisti spolu s verejnosťou tlačili na vládu, aby zaviedla stimuly pre elektrické pohony. Úspešne. V roku 1997 nakoniec Nórsko oslobodilo vodičov elektromobilov od mýta, v roku 1999 im udelilo bezplatné parkovanie a v roku 2003 začalo elektromobilom povoľovať používanie pruhov pre autobusy. Skutočnou rozbuškou však bolo niekoľko etáp daňových zvýhodnení.
Štáty zaťažujú automobily rôznymi daňami, od dovozných a registračných poplatkov, po cestnú daň z firemných vozidiel. Elektromobily v Nórsku sú od väčšiny z týchto záťaží oslobodené. DPH z áut so spaľovacím motorom môže dosahovať až 25 percent, ale pri EV je nulová. Aj bez priamej dotácie to môže luxusný elektromobil zlacnieť na úroveň „spaľováka“ strednej triedy.
To je zrejme hlavným motívom popularity elektromobilov v Nórsku. Ak k tomu pridáme technologické benefity a ekonomiku prevádzky, elektromobil sa logicky stáva najatraktívnejšou voľbou. Aktuálne sa však uvažuje o rušení niektorých výhod, pretože ich účel – rozbehnutie elektromobility – už bol splnený.
Hoci je Nórsko bohatou krajinou vďaka príjmom z ťažby fosílnych palív a má špecifickú výhodu aj v podobe dostatku elektriny z obnoviteľných zdrojov, príkladom môže byť aj pre iné štáty.
Daňové zvýhodnenie elektromobilov je aj tam krížovo dotované zo zvýšených daní a poplatkov za spaľovacie pohony. To je jednoduchý nástroj, ktorý môžu využiť všetky štáty, rovnako ako zvýhodnenia elektromobilov pri parkovaní, odpustení diaľničných poplatkov, alebo (a to možno na prvom mieste) zníženú, či nulovú DPH.