Pozrite si
Veterán kozmonautiky, marsovský rover Opportunity, sa síce po poslednej obrovskej prachovej búrke odmlčal, ale NASA sa s ním stále snaží nadviazať spojenie. Jeho nasledovník – doteraz najväčší rover Curiosity – podobné problémy nemá. Keďže energiu čerpá z rádioizotopového termoelektrického generátora, prachové búrky, ktoré odstavili solárne panely Opportunity, mu nevadia.
Hľadanie života
Curiosity však čoskoro dostane spoločnosť. Nebudú to síce zatiaľ kozmonauti, ale v roku 2020 by mal k Marsu odletieť európsky rover ExoMars (misiu chystá ESA a Roskosmos) a vyslanie ďalšieho svojho roveru chystá aj NASA. Tá bude v niektorých smeroch výnimočná.
Robotická sonda s názvom Mars 2020 v prípravách finišuje a aktuálne NASA oznámila, že vyšpecifikovala miesto jej pristátia.
Zo zoznamu 60 kandidátskych miest vybrala vesmírna agentúra po piatich rokoch skúmania ako miesto pre pristátie roveru kráter Jezero. Rover Mars 2020 bude skúmať miesta, kde sa v ďalekej minulosti vyskytovala voda a možno aj život. Zároveň tam bude odoberať vzorky pôdy a hornín, ktoré uloží do špeciálnej kapsuly, ktorú by mala ďalšia vesmírna misia prepraviť na Zem.
Kráter Jezero, ktoré sa nachádza v regióne Syrtis Major na západnom okraji Isidis Planitia má priemer 49 km a nachádza sa tu delta pravekých marsovských riek, bohatá na naplaveniny z obdobia pred 3,6 miliardami rokov. Mars bol vtedy modrou planétou, bohatou na vodu.
Potvrdzujú to aj analýzy dát, ktoré získala v kráteri Gale sonda Curiosity. Nálezy svedčia, že na Marse netiekli len plytké riečky a potoky, ale existovali tam aj prívalové povodne, kedy sa korytami valila voda s hĺbkou 10-20 metrov.
Rozmanitá geológia kráteru Jezero s najmenej piatimi rôznymi druhmi hornín by mohla pomôcť vedcom hľadať nielen odpovede na otázky, či na Marse existoval život, ale aj o vývoji planéty.
Nebezpečné pristátie
Mars 2020 použije na pristátie podobnú technológiu ako sa osvedčila v prípade Curiosity. Pristávací modul spustí rover na povrch planéty z výšky posledných niekoľkých metrov pomocou špeciálneho žeriavu a sám pristane o kúsok ďalej.
Problémom je, že hoci kráter Jezero je z vedeckého hľadiska veľmi príťažlivý, z technického hľadiska je na pristátie vhodný podstatne menej. Oblasť je erodovaná riečnou deltou, pokrytá je mnohými malými krátermi, útesmi, rozptýlenými skalami a balvanmi. Žiadny z týchto aspektov nie je príliš priaznivý pre pristátie kozmickej sondy.
Podľa NASA to prináša veľké výzvy pre tým, zodpovedný za bezpečné pristátie. Nie je to jednoduché ani na relatívne hladkom teréne (spomeňme si na fiasko prvej časti misie ExoMars, keď sa pristávací modul Schiaparelli rozbil počas pristávacieho manévru).
Vedci však od roku 2012, keď pristála sonda Curiosity, zaznamenali podstatné zdokonalenie pristávacích metód. Dnes preto dokážu pristáť v zóne o polovičnej veľkosti.
Najväčším pokrokom bol vývoj terénnej relatívnej navigácie (Terrain Relative Navigation, TRN), ktorá poskytne „vesmírnemu žeriavu“ nesúcemu rover, schopnosť riadenia tak, aby sa predišlo rizikám počas pristátia.
Až do konca roku 2019 však budú pokračovať analýzy, aby sa našlo presné miesto pre vhodné pristátie.
„V robotickom prieskume planét nebolo nič ťažšie ako pristátie na Marse,“ hovorí Thomas Zurbuchen, asociovaný správca riaditeľstva vedeckých misií NASA. S tým sa nedá nesúhlasiť. Stačí sa pozrieť na množstvo zlyhaní, ktoré predošlé misie sprevádzali.
Dúfajme, že obe aktuálne misie – americká, aj európsko-ruská – budú mať o dva roky šťastenu na svojej strane. A my sa tak čoskoro dozvieme ďalšie vzrušujúce informácie o realite, aj histórii nášho vesmírneho suseda.
Zdroj