Pozrite si
Podľa starej kysuckej múdrosti väčšina žien dúfa, že ich muž sa po svadbe zmení. Ale on sa nezmení. Muž naopak dúfa, že žena sa po svadbe nezmení. Ale ona sa zmení…
Pravdivosť tejto teórie nedokážem ešte celkom potvrdiť, hoci som ženatý už celý jeden rok, no jediná zmena, ktorou ma moja manželka po svadbe zaskočila, bola pomerne neoblomná túžba vlastniť televízor.
To, že sme ho nemali predtým, nebolo spôsobené tým, že by Calík slabo platil, alebo že by sme sa chceli štylizovať do nejakej intelektuálno-posthipsterskej pózy, to nie.
To len raz, pri bravúrnom dialógu niektorého z originálnych slovenských seriálov, som v návale úzkosti vytrhol kábel zo zásuvky a nasledujúce roky som nenašil odvahu zapojiť ho späť.
Občas som totiž niekde na návšteve zahliadol čo-to z tvorby slovenských zábavných programov a rozhodol som sa, že na zabíjanie vlastných mozgových buniek budem radšej používať alkohol.
Keď však prišla doba, kedy sa smart telka dala kúpiť lacnejšie, ako spiatočná letenka do NewYorku a vďaka odvahe Netflixu expandovať do obskúrnych postkomunistických krajín som za cenu dvoch bratislavských pív mesačne mohol získať prístup ku kvalitnej kinematografii, vtedy som začal čítať v TECHBOXe okrem vlastných a Procházkových aj články o chytrých televízoroch.
Keďže väčšina recenzií sa sústredila na pre mňa fascinujúci erotický problém, či je čierna naozaj čiernou, tak som sa rozhodol vyberať social lubricant nášho manželstva primárne podľa kvality obrazu.
O použiteľnosti smart funkcií mi ani len nenapadlo pochybovať, veď som nenašiel jedinú recenziu, ktorá by spochybňovala ten eufemický prívlastok smart. Správnosť finálneho výberu bola nakoniec potvrdená aj vyššou mocou, keď som k našej smart telke dostal okrem handričky na prach (WTF?) aj 24 pív.
Krásny začiatok nového vzťahu.
Transport a inštalácia prebehli bez problémov, telka zapadla na roky prázdne miesto, ako by bola dizajnovaná presne pre náš byt. Základné nastavenia, preklikávanie v menu, čistá radosť z nového hardvéru, veď to poznáte.
Prvý náznak zhoršenia vzájomných vzťahov sa však dostavil už po pár minútach, keď som sa pokúšal zadať heslo na Wi-Fi. To, že mi zadanie dvanástich znakov pomocou šípok na diaľkovom ovládaní trvalo 15 minút, som považoval len za drobnú nepríjemnosť, veď som si tiež mohol zaheslovať Wi-Fi aj menej paranoidne.
No keď sa ten chytrý zázrak vždy po spustení niektorej z nainštalovaných aplikácií nemilosrdne odpojil od siete a celé to šialené klikanie som musel absolvovať niekoľkokrát za sebou, tak to som už začínal byť nesvoj.
Našťastie život a IT Crowd ma naučili, že neexistuje technický problém, ktorý by sa nedal vyriešiť reštartom v tom lepšom prípade, alebo preinštalovaním firmvéru v tom horšom prípade. Dávam obe medicíny a verím, že sa ten kus plastu a kremíka začne správať, ako sa na smart gadget patrí.
Chyba. Wi-Fi stále nefičí, mirroring má meškanie väčšie, ako IC-čko na dušičky a použiteľných appiek je menej, ako detí, ktoré sa nedesia Tomanovej. A tak sme vďační aspoň za YouTube a Netflix, no náš obľúbený Stream.cz môžeme sledovať iba cez defaultný prehliadač a to je ozajstné peklo.
Polovicu videí nejde prehrať a ovládať kurzor šípkami na ovládači či nebodaj zadávať text, ktorý má viac ako tri znaky, je bez upokojujúcich látok vlastne nemožné.
Ovládanie tak riešim čiastočne aplikáciou v telefóne, ktorá simuluje touchpad a externou Bluetooth klávesnicou. Trochu neskoro, ale predsa mi začína dochádzať, že označenie Smart TV je rovnaký oxymoron, ako vegánska zabíjačka.
Oukej, uznávam, že náš budget nebol bohvieaký, a tak nevyšlo na Android TV, no naivne som čakal, že v Japonsku sa nájde pár géniov, ktorí budú schopní nakódiť použiteľné užívateľské rozhranie a funkčný prehliadač aj pre bežný smart televízor. Nenašlo sa.
Aspoň že tá čierna je fakt čierna, inak by som ho už vymenil za tú letenku.
Zdroj